Knižnica v Rokforte

*Vždy, keď si dohodnú schôdzku, jej toto urobí. Nevadí jej to, pretože aspoň cíti tú rodičovsko - kamarátsku lásku, ktorú počas svojho "pobytu" v detskom domove absolútne nezažila. Na začiatku aj áno, no keď jej zobrali bratov, bola to hrozná samota. Preto si zvykla byť sama. Aj preto jej samota vôbec nevadí. Preľudnené priestory nie sú vôbec pre ňu. Ale keď je s ním tak je jej to samotárstvo úplne ukradnuté. Čas, ktorý s ním trávi priam zbožňuje. Nedokázala by si predstaviť dni, keby by ho nevidela aspoň na pár sekúnd. Je proste naňho až príliš naviazaná. Už by bez neho nedokázala žiť. Ani na pár stotín. Keď mu už sedí na kolenách, je úplne spokojná.* Ako sa máš ocko? *Opýta sa ho a na tvári sa jej znova objaví ten jej šťastný úsmev. Rád jej strapatí vlasy, no nič mu na to nehovorí, aj keď jej to veľmi vadí, lebo má k nemu vybudovaný rešpekt. Keď pocíti jeho pery na svojom čele, rýchlo a pevne ho objíme.*

* Už je trochu nedočkavý, svoje malé šidlo už dlho nevidel. Bál sa, či sa jej niečo v tomto veľkom hrade niečo nestalo, alebo či nebodaj nezablúdila. Veď napokon, je tu ešte len krátko, a aj on má niekedy problém nájsť nejakú miestnosť či chobu. Potom si však s úsmevom pomyslel, že ona je doslova závislá na knihách, tak knižnicu by mala poľahky nájsť. Preto jej na lístoček, ktorý jej poslal dnes ráno napísal, že sa stretnú práve tu. A aj keď nechcel o takomto čase, musel- mal ešte iné povinnosti, ktoré nemohol presunúť, a zajtra nemohol vôbec. A rozhodne nechcel byť od svojho malého pokladu preč tak dlho. Ani včera ju nevidel. Vtom začul dvere knižnice otvárať sa a tiché kroky ktoré sa k nemu blížili. Snažila sa byť ticho, ale aj tak ju počul. Nechal ju však, nech si myslí, že ho prekvapí. S úškrnom sedel nepohnute a čakal. Keď sa mu hodila na chrbát celou silou, jej malé detské telo tým jeho obrím ani nepohlo. Zasmial sa od šťastia ako malé dieťa- vždy bol tak trochu ako dieťa. Otočil sa, vzal ju pod pazuchy- bola až príliš ľahká pre jeho svaly- a posadil si ju na kolená.* Ahoj, drobec.* Postrapatil jej vlasy a znovu sa zasmial.* Si ty ale šikovná. Ani ťa nechytili, ani si sa nestratila.*Uškrnul sa a pobozkal ju na čelo. *

*Prečesáva si svoje dlhé blonďavé vlásočky. Je celá šťastná, že znova uvidí svojho skvelého otecka. Teda skôr neotecka otecka. Síce nie je jeho pravá dcéra, v žilách jej nekoluje jeho krv, ale ľúbi ho nadovšetko na svete. Dokonale jej vynahradil otca, ktorý sa z neznámych príčin zabil. Zachránil ju z domova, zobral k sebe a vychovával a chránil ju, ako vlastnú dcéru. Tomu sa hovorí otec. Ten, čo dieťa vychová a nie len splodí. Preto ho nadovšetko ľúbi. Dočesáva si posledné strapaté blond vlásky, odloží si hrebeň a pomaly vyjde von z izby pre deti. Tichým krôčkom prechádza Rokforstkými chodbami, až kým nepríde ku dverám knižnice. Zhlboka sa nadýchne a potichučky stlačí kľučku. Vojde tíško dnu a obzerá sa na všetky strany. Keď ho uvidí, na tvári sa jej objaví šťastný úsmev. Potichu sa k nemu rozbehne. skočí mu na chrbát a dá mu pusu na líce.* Ahoj ocko. *Pozdraví sa mu a venuje mu jeden úprimný úsmev.*

*Šťastne sa usmeje, že predsa tá osoba je jej sesternica Melisa. Nevidela ju už niekoľko rokov, no výzorom a takisto aj správaním sa vôbec nezmenila. Nestihne ani zaregistrovať ako rýchlo ju objala a obsypala otázkami. Snaží sa dostať z jej objatia, pretože ju príliš tlačí.* Mel Mel. Stále vieš takto silno objímať? *Horko-ťažko sa oslobodí z jej silného objatia. Nemala rada objímanie a nemá to rada ani doteraz. Otázky, ktoré jej položila len slabšie registrovala, no počula, že sa jej pýtala ako sa má a že v akej je fakulte.* Mám sa dobre, ďakujem. A ty sa máš ako? Nevideli sme sa snáď roky! Naposledy do bolo keď sme mali koľko rokov? Osem? Povie to svojím typickým francúzskym prízvukom. Je rada, že tu má svoju sesternicu. Aspoň tu nebude sama ako prst.* Moja fakulta? No ako to býva v našej rodine zvykom som v... *Ani to nedohovorí a ukáže na znak, ktorý má na habite. Je to zelený znak s hadom, čiže to znamená, že patrí do Slizolinskej fakulty. Potom sa pozrie na jej znak a trochu ju to prekvapí.* No ako vidím, ty nie si so mnou vo fakulte. *Povie to s troškou povýšenosti v hlase. Málo kedy sa stane, že člen jej rodiny je v inej fakulte, ako v Slizoline.*

*Keď začuje svoje meno a spozná ten jej dobre známy hlas, hneď k nej vykročí* Sesternička! Tak predsa si to ty! *Už aj hneď rozozná jej medené vlasy. Objíme ju s úsmevom na tvári. Teraz nevie, či ja rada, že vidí svoju sesternicu, alebo že vôbec vidí nejakého študenta. Zdá sa, že asi oboje naraz. Odľahlo jej poriadne, že konečne tu niekoho stretla. Niekoho, s kým sa bude pomôcť pozhovárať. A tým, že je to jej sesternica Maria, o to je to lepšie Som taká rada, že ťa vidím. Ani si nevieš predstaviť ako. Hovor! Ako sa máš? V akej si fakulte? *Vychŕli na ňu otázky len čo ju pustí a hneď ju aj ťahá za lakeť, aby si šla sadnúť k nej na lavičku, kde sedela ešte pred chvíľou zahĺbená do knihy*

*Prezerá si obrázky a aj články v knihe. Nájde tu mnoho elixírov, no najviac ju zaujme ten na zmenu podoby. Trošku prejde očami pomedzi riadky, no aj tak si nič nezapamätala. Zatvorí knihu a vráti ju na miesto, odkiaľ ju zobrala. Podíde k parapete a pozerá von oknom. Vonku sa začalo stmievať a zatiaľ okrem knihovníčky ešte tu nikoho nespoznala, alebo ani na pár sekúnd nestretla. Nemá rada samotu a preto ju to riadne štve. Ale dúfa, že tu onedlho bude omnoho viac študentov. Potom počuje nejaký hlas, ktorý vyslovil jej meno. Ten hlas veľmi dobre pozná, no nie je si istá tým. či patrí osobe, ktorú má na mysli. Zíde z parapety. Urobí pár krokov a obzrie sa smerom, od ktorého išiel známy hlas. Tam zbadá nízku postavu so svetlými vlasmi. Je to ona. Zhlboka si vydýchne a potom sa na ňu usmeje. Mel? *Preistotu sa opýta známo-neznámej, aby mala stoprecentnú istotu, že to je jej sesternica zo Španielska.*

*Prezerá si obrázky rôznych tvorov. Niektoré vyzerajú dosť čudne, až strašidelne. Zamračene pozerá na tvora, ktorý má hlavu orla a telo mačky. Prezerá si ho zo všetkých strán. Zdvihne zrak od knihy a pozrie cez okno. Vidí, že sa pomaly stmieva. Trochu aj posmutnie, že dnes nikoho nestretla, keď v tom začuje kroky. Sviečky, ktoré sú pozdĺž celej knižnice, sa postupne rozsvecovať. Nevie, či to nie je náhodou tá pani, ktorá kontrolovala knihy. Otočí hlavou tým smerom, odkiaľ pochádza ten zvuk. Zrazu uvidí tieň nejakej postavy. Nízkej postavy. Vystrie sa a čaká, kto to môže byť. Keď tá osoba vyjde na svetlo, má pocit, ako keby sa jej to len zdalo* M-Maria? Si to ty? *Musí to byť ona! Veď azda nemá dvojníka. Ihneď sa postaví a pozerá na ňu ako na zjavenie. Vedela, že tu ide. No aj napriek tomu je veľmi prekvapená, že ju vidí*

*Sedí úplne sama na svojej posteli, v dievčenských izbách Slizolinskej fakulty. Je zatiaľ jedinou žiačkou tejto fakulty. Je jej veľmi ľúto, že tu nikto nie je, no pevne dúfa v to, že sa to tu čoskoro rozbehne, pretože je to tu viac-menej pusté. Okrem pár profesorov a žiakov tu nikto nie je. Ale síce aj na to, že tu nie je mnoho ľudí, tak sa jej tu veľmi páči. Vyzerá to tu úplne rovnako, ako jej to rodičia popisovali chvíľu predtým, než sem nastúpila. Teda, jediné čo tu chýba, je veľmi veľa študentov. Po čase ju začne táto samota unavovať a rozhodne sa preskúmať chodby školy. Vyjde teda von z klubovne a prechádza chodbami. Zastane pri jedných dverách a rozhodne sa vojsť dnu. Dá svoju ruku na kľučku, ktorá pod váhou jej ruky povolí. Pomaly vojde dnu a všade naokolo Vidí knihy.* Takže knižnica. Dúfam, že tu bude aspoň jednej živej duše. *Zamrmle si tých pár slov popod nos. Vojde teda dnu a zbadá tam nejakú staršiu ženu.* Dobrý deň! Pozdraví sa jej a venuje jej jeden menší úsmev. V knižnici je mnoho regálov s knihami, na každej strane nejaká kniha. Prechádza pomedzi regále a zastane až vtedy, kým sa jej nezačne pozdávať jedna kniha. Názov si nevšimne, ale keď ju začne listovať, dôjde jej, že je o elixíroch.*

*Keďže v chrabromilskej klubovni nikto nebol, rozhodne sa, že sa popozerá po hrade. Pomalým krokom sa prechádza po chodbách. Hrad je úplne pustý, na chodbách nikde nikoho. Predstavovala si to tu úplne inak. Síce je pravda, že do začiatku školského roka je ešte ďaleko. Rozmýšľa, aký systém zvoliť, aby tu nezablúdila. Rozhodne sa, že vojde do dverí, pred ktorými práve zastala. Stlačí kľučku a masívne dvere sa pootvoria. Rukou na ne zatlačí a otvoria sa úplne dokorán. Vojde na dlhú chodbu, otočí sa a dvere za sebou zatvorí. Ako kráča po chodbe, prezerá si pohyblivé obrazy, ktoré si niečo rozprávajú. Keď zastane na konci chodby, zbadá, že sa ocitla v knižnici. Dobrý deň! *Úctivo sa pozdraví žene v čiernom habite, ktorá sedí za veľkým stolom a kontroluje nejaké knihy. Prejde k polici so starými obrovskými knihami a prstom prechádza po ich obale. Vezme si jednu poriadne starú so zeleným obalom Starostlivosť o zázračné tvory *Prečíta si nahlas názov knihy, sadne si za stôl a začne listovať v knihe*

*le Knižnica