Knižnica v Rokforte

Dobrý! Ďakujem, *odvetí so zdvorilým kývnutím hlavy, vojde do pracovne a rukou pritom mávne k dverám, kde visí odkaz* to opatrenie je naozaj nutné aj pre profesorov? *V jeho hlase cítiť skôr pobavenie ako pohoršenie, čo je vidno aj na jeho úsmeve* Ak je to možné, rád by som si v archívoch Prorokov a niektorých knihách čo-to overil. *Prejde rovno k veci, pričom jeho úsmev sa pomaly vytratí a výraz tváre zvážnie* A rovnako mi je potešením stretnúť sa s vami aj osobne. *Pri oficiálnom otvorení roka je roboty vyše hlavy a všetky tie mená a tváre sa na prvýkrát zapamätať nedajú* Denis Rogers *Doplní, keď mu podá ruku*

*Započuje ako niekto klope na dvere jeho pracovne postaví sa zo stoličky a podíde k dverám upraví si habit a zatiahne za kľučku otvorí dvere a uvidí profesora*Ano ako vám pomôžem*opýta sa profesora a rukou mu naznačí aby vošiel pokojne do pracovne*

*Kráča po schodoch, až vyjde na chodbu, kde má kabinet. Cestou premýšľa o rozhovore v lese a utrieďuje si myšlienky. Prechádzajúc popred knižnicu si všimne nový odkaz a pozorne si ho prečíta. Takže to platí aj pre profesorov? Pomyslí si, to by ho nikdy nenapadlo.* Ešte tak vedieť, kto je knihovník, všakže.. *Zašomre si popod nos a obzrie sa po okolitých dverách. Keď nájde tie od pracovne, zaklope a zdvorilo počká na vyzvanie. Ak je vôbec niekto vo vnútri.*

*Keď poďakuje, prikývne s úsmevom.* O tom nepochybujem. *prehodí. Sleduje, ako odkráča a o chvíľu sa aj ona otočí a vyberie sa k jednému z regálov. Zoberie si knihu o taktike na lietanie a poberie sa do svojho kabinetu. Učí len jednoduchý predmet, ale treba byť naň dobre pripravený.*

Ďakujem vám, slečna zástupkyňa.*prezrie si ju. Ako môže taký mladý človek byť zástupcom čarodejníckej školy.* Uvidíme sa čoskoro.* Odoberie sa do časti s obmedzeným prístupom, kde po chvíľke knihu nájde a vráti sa do svojho kabinetu.*

*Úprimne, minister možno nebol až tak ďaleko. Nad touto myšlienkou sa pousmeje.* Nepoznám vás dobre na to, aby som to mohla súdiť. *povie a jej oči prebehnú po ňom celom. Potom sa znova pozrie na neho.* Rada som vám pomohla. *povie s úsmevom, ale jej tón naznačuje, že nepoďakoval.*

*Vypočuje si ju až do konca a v hlave si predstavuje, ako ju mučí cruciom.*Áno, vďaka pánu Bohu, že máme ministerstvo,*povie so sarkazmom v hlase.* Nuž, minister si uvedomil, že spravil v mojej osobe chybu. Ja a posluhovač pána zla?*nadvihne obočie.* Dobre, už tú knihu nájdem.*usmeje sa.*

*Usmeje sa, keď poprie jej podozrenie o zastrašení a počúva, čo hovorí.* To som chcela vedieť ja od vás. *odpovie na jeho otázku.* Keďže vám ministerstvo túto prácu ponúklo a nepýtali ste si ju sám, človek by očakával, že ju nebudete brať vážne. *pousmeje sa.* Preto ešte viac oceňujem, keď sa pripravujete. Ale pripravte sa aj na to, že budete kontrolovaný. Ministerstvo si dá záležať na všetkom. Preto dúfam, že im budem môcť podať čo najpozitívnejšie správy. *usmeje sa znova a nasleduje jeho pohľad.* Áno, presne tam je Zakázaná časť. Tá kniha je v treťom regáli od prava. *poradí mu zo šibalským úsmevom. Za jej študentských čias tam na čierno chodila stále. A keď tam bola nedávno zistila, že knihy sú uložené tak isto ako vtedy.*

Zastrašiť?*nadvihne obočie a prútik si priloží k lícu,*nie slečna Donovan, to naozaj nemám v úmysle.*usmeje sa.* Naše skvelé ministerstvo mi túto prácu ponúklo za to, že ma na päť rokov hodili do Azkabanu bez toho, aby mali dôkazy a prešiel som riadnym súdnym konaním.*prútik si vráti do vrecka.* Preto by ma zaujímalo, prečo si myslíte, že som prijal túto ponuku a prišiel učiť mladých čarodejníkov? Nie nemám záujem vychovať z nich černokňažníkov.*pokrúti hlavou.* Chcem ich pripraviť na všetko to, čo uznám za vhodné. Predsa len mám drahocenné skúsenosti a viem ako to vo svete chodí.*Pristúpi k nej a pokračuje pokojným hlasom.*To, akú cestu si vyberú, bude už len v ich réžií.*skúmavým pohľadom preletí po regáloch a v tom uvidí oblasť s obmedzeným prístupom.*

*Keď ju pritlačí o regál, prekvapí ju to, no nevyľaká. Pozerá mu do očí bez náznaku strachu. Cíti v jeho tóne ostrosť a má pocit, že aj sarkazmus. Nepáči sa jej, keď povie že má pravdu. Akoby sa jej vysmieval. Keď vytiahne prútik, kútikom oka sa na neho pozrie. Potom znova pozrie na jeho tvár, no on si obzerá svoj prútik.* Pokúšate sa ma zastrašiť, pán Ayscough? *opýta sa s pohľadom znova na prútiku a jeho meno zvýrazní.* Neberiem vám, že študentov treba učiť. Ale keď z nich vyrastú čierni mágovia, bude to vaša vina. *povie s poloúsmevom.*

*Po tom, ako sa predstaví, pristúpi k nej tak blízko, že ju pritlačí o regál s knihami s tým, že je medzi nimi predsa len malinký odstup.* V poriadku, zástupkyňa,*povie tichým, ale ostrým tónom a nespúšťa očný kontakt.* Určite máte pravdu, nebudem sa s vami viac o tom prieť.* odstúpi od nej a keď spomenie čiernu mágiu, doširoka sa usmeje, ale len ústami. Oči ostávajú chladné.* Ako som už povedal, potrebujem to na študijne účely.* z vačku na saku si vytiahne svoj prútik, ktorého rúčku lemuje telo hada a je zakončený haďou hlavou.* Časy už nie sú také bezpečné a nezaškodí, keď tie mláďatká budú pripravené do života.*obzerá si svoj prútik.* A navyše jedna časť je venovaná transfigurácií,*dodá a čaká na jej reakciu.*

Určite sa vám to zdá. *povie už vážne.* Donovan. *povie svoje priezvisko a viac to nerozvíja.* Nevybíjajte si zlosť na mne za to, že tu knihovník nie je. Môžem len povedať, že nemôžete porovnávať prácu profesora s prácou knihovníka. Je výborné, že sa pripravujete na študentov a veľmi to odceňujem. *povie miernejším tónom a pousmeje sa. Potom znova svoju tvár vyhladí a nevidno na nej žiadne emócie.* Ale knihovník sa na študentov nemá ako pripravovať. A keďže tu ešte nie sú, nemá význam aby tu bol neustále.* povie mu. Podľa jeho žiadosti o zamestnanie, tento človek bol v Azkabane za smrťožrútstvo. Jej mozog jej hovoril, nech je opatrnejšia a nech sa ho bojí. Lenže ona svoj mozog neposlúchla od piatich rokov. Stále ju priťahujú veci, ktorých by sa mala strániť.* Už som vám naznačila, že tú knihu v tejto časti nenájdete. Je to kniha čiernej mágie, o ktorej študentom hovoríme a učíme ich čo najmenej, preto je v Zakázanej časti. Čo ma privádza k otázke, na čo túto knihu potrebujete? Neučíme študentov o čiernej mágii a to už vôbec nie prvákov. *povie mu a spýtavo na neho hladí s prekríženými rukami na prsiach. Musí tu udržiavať nejakú tú disciplínu.*

Zdá sa mi to, alebo vo vašom hlase cítim sarkazmus a pohŕdanie?*nadvihne obočie a prekríži si ruky na hrudi. Pred údajným bývalým smrťožrútom by mala byť opatrnejšia, *slečna ... *zahľadí sa jej do očí, čakajúc, či sa predstaví.* Pokiaľ si dobre spomínam, a pamäť mi slúži veľmi dobre, povinnosťou knihovníka je tráviť čas v priestoroch, ktoré sú určené pre výkon jeho profesie.* Neustále udržiava hypnotizujúci očný kontakt a na krku mu navrie malá žilka.* Keby som aj ja, ako profesor transfigurácie, či vedúci biflomorskej fakulty, sa nepripravoval na príchod študentov, nezháňal materiály a netrávil celé dni pri knihách, aby som z týchto prváčikov vysekal budúcich čarodejníkov, venoval svoj vzácny čas do súkromných záležitostí a nie práve im, asi by som sa na tomto mieste dlho neudržal, nemyslíte?* gestikuluje rukami s prísnym tónom v hlase.* Ale to nie je predmetom toho, prečo som tu. Sú len dve cesty,* pokračuje,* buď odpoveď poznáte, alebo nie. Otázky podobného charakteru odložíme stranou.* skúmavým pohľadom si prezerá knihy a následne číta nápisi na regáloch, dúfajúc, že nájde to čo hľadá.* Viete, kde by som tú knihu mal hľadať?* opäť sa k nej vráti pohľadom.*

Myslím, že keďže tu ešte študenti nie sú, nie je ani jeho povinnosťou sedieť tu večne. *povie mu napomínavým tónom. Nevie sa rozhodnúť, či sa jej tento človek páči alebo nie. Keď povie akú knihu hľadá, mierne sa pousmeje. Ani poriadne nevie kto to je, či tu vôbec má čo robiť. No keď povie, že je profesor transfigurácie, upokojí ju to.* Myslíte, že by takáto kniha bola uložená v časti prístupnej študentom? *opýta sa ho s nadvihnutým obočím.* To by ste ako profesor mohli vedieť, pán Ayscough. *povie vážne a snaží sa ukryť pobavenie. Podpisovala jeho žiadosť o zamestnanie. Má šťastie, že má pamäť na mená. Škoda, že nie na tváre.*

Hmm,*zamyslí sa a rukou si prejde po brade.*Samozrejme, knihovník. No nikde ho niet. Budem musieť zájsť za riaditeľkou a porozprávať sa, či priradila zodpovedného človeka na tento post.*Povie chladne a hlavou sa pozrie na jednu a potom na druhú stranu.* Hľadám jednu špeciálnu knihu.*pozrie sa jej do očí. Očividne ho nespoznala z Denného Proroka a preto ide hneď k veci. V Azkabane sa k veľa veciam priučil a priamosť je jedna z nich.* Hľadám knihu Čierna Mágia v osemnástom storočí, jedy a transfigurácia. Samozrejme pre študijne účely.* usmeje sa a popraví si golier na svojom saku.*Som profesor transfigurácie.*dodá pre ozrejmenie.*

*Zo zamyslenia ju preruší mužský hlas. Obzrie sa a všimne si, pravdepodobne, profesora. Podľa všetkého to bol určite profesor, keďže študenti tu ešte nie sú. A on na študenta ani zďaleka nevyzeral.* Nie, na starosť to tu má knihovník, samozrejme. *povie mierne pobavene a mierne ako debilkovi.* Ale pomôcť vám možno vedieť budem. *Povedala trochu milšie. Nemá rada, keď ju ľudia otravujú, ale snaží sa byť prístupná a milá, keď už je tá zástupkyňa.*

Slečna,* všimne si prechádzať sa nejaké dievča medzi regálmi a máva na ňu rukou.* Potrebujem Vašu pomoc. Vy to tu máte na starosť?* Začne s odmeranosťou v hlase a podíde k nej bližšie. Už nejakú dobu tu blúdi dúfajúc, že narazí na niekoho, kto by mu bol užitočný. Prebehne ju pohľadom, nevyzerá zle. Pred tým, než príde bližšie k nej sa uistí, či má košeľu upravenú a rukávy na zápästiach uchytené gombíkmi, aby sa mu nevyhrnuli.*

*Otvorí dvere v knižnici a svižným krokom príde k prvému regálu. Prečíta si nápis nad knihami,*Študijne podklady pre žiakov prvého ročníka,* zopakuje nahlas.*Kto to tu má na starosť?*zvolá do prázdna a zvraští obočie, čakajúc, že sa niekto ukáže a pomôže mu.*

*Po posedení vo veľkej sieni a malej prehliadke hradu sa pomaly vracia do knižnice ma pocit že by ju mal skontrolovať predtým než ju zamkne aby sa niekto nestal nechcene uväznený*A som tu*povie keď dorazí ku knižnici a otvorí veľkú bránu prejde k pultu a skontroluje či je všetko na svojom mieste potom vojde do pracovne a zisti že posledné veci si už vybalil*Skvele že som už vybalený*zvolá nahlas a zapáli lampáš na stole potom sa postaví medzi police a skričí*Je tu niekto knižnica sa zatvára*Mala byť pôvodne zatvorená už o 8 00 ale keďže bolo ešte vedieť nechal ju otvorenú študentom vtom si spomenie na to že by mal na pult položiť knihu želaní prianí a sťažnostní vbehne do pracovne kde ju zoberie a položí na pult kniha je nova a lemovaná jemnou kožou*Sňať tu niesu taký študenti ktorý sa na nej poriadne zabavia*povie sám pre seba a odíde k dverám zavrie mohutnú bránu a za pomoci začarovaného kľúča ktorý je chránený proti kúzlam zamkne bránu*snáď som na nič nezabudol a spravil som všetko čo som mal*povie a odíde ťahajúc svoj čierny plášť po zemi*

*Vojde do knižnice oblečený v dlhom čiernom habite,topánkach a s hnedou koženou taškou prehodenou cez plece v ktorej niečo cinká a pomalým krokom sa odoberie do svojej pracovne po ceste si všíma veľké police plné kníh vo vzduchu cítiť tú známu vôňu starých kníh*Tak a som tu*Povie iba sám pre seba a prezerá si stolík a pult vo svojej pracovni z tašky čo ma cez plece vytiahne niekoľko dôležitých veci fotku otca prútik niekoľko kníh a malé fľaštičky potom vyjde von z pracovne s taškou stále prehodenou cez plece a začne blúdiť pomedzi poličky až sa dostane k zakázanému oddeleniu od ktorého dostal kľúč skontroluje či je zamknuté je a tak sa pomaly poberie smerom von z knižnice pričom kľuč vhodí do tašky pred dverami zastaví obzrie sa či tu niekto nezostal a pomaly zatvorí veľké dvere a už už sa ponáhľa na neskorší obed* :study:

Som nový knihovník.

*To, čo jej povedal sa jej vzdá príliš vtipné. Schuti sa rozosmeje. Ešte nie je zvyknutá nazývať ho inakšie ako ocko. Veď predsa dlhé roky to slovo nevyslovila. Až na ten deň, čo si ju adoptoval. Vtedy to slovo mohla znova používať. Len jej zas chýba slovo mama. Síce ju bolí, že ho nemá komu povedať, no je šťastná, že má aspoň jeho. Bez neho by nevedela, kto je. A vonkoncom by nebola taká šťastná, ako je teraz.* No dobre, Matt. *Venuje mu jeden milý detský úsmev.* Ty a starý? Ani náhodou! *Nepovie mu to, ako lichotivé slová, ale ako úprimnú pravdu. A aj keby bol starý, ľúbila by ho rovnako. Nerobila by rozdiely, či je starý, alebo mladý, či je pekný, alebo škaredý a podobné. Aj keď síce nie je jeho dcéra, celkom sa naňho podobá. Obaja majú blond vlasy a modré oči. I keď ona má skôr belasý odtieň. Ale modrá ako modrá. Vždy to bude len modrá. Býva jej občas ľúto, že nie je jeho skutočná dcéra, no ale keby ňou aj bola, nemusela by mať k nemu takýto perfektný vzťah, ako má teraz. Jediné, čo jej pri ňom chýba, je nedostatok času, ktorý spolu trávia. Dokázala si na to zvyknúť, ale bez neho je vždy akýsi smutná. No teraz na to vôbec nemyslí, pretože je s ním sama a užíva si túto chvíľu. Keď sa ocitne v jeho náručí, jej spokojnosť sa dostáva na svoju maximálnu hodnotu. Hneď, ako mu vyjdu z úst slová "moja malá", poteší sa. Nevadí jej, že ju tak volá. Veď predsa, je jeho a je ešte aj malá. Z úst jej vyjde pár pekných slov.* Ľúbim ťa Matt.* *Dá mu jednú sladkú pusinku na líce. Potom sa ho opýta.* Tak, prečo si ma sem zavolal?

* Je celý šťastný, že môže byť s ňou. Keď ho človek po prvý krát vidí, ani vo sne by ho nenapadlo, že taký čovek by mohol mať dieťa, a mohol by bať schopný postarať sa o neho. Ale on je dosť schopný na to, aby to zvládol, a Rose je toho živým dôkazom. Mal ju tak veľmi rád, že by pre ňu spravil takmer čokoľvek. Už len ten pohľad na tú šťastnú a smejúcu sa tvár mu dodával sily. * Dobre, ale ešte lepšie by mi bolo, keby si ma nevolala ocko, ale radšej Matt, dobre? * Skriví tvár v úškľabku a rozosmeje sa.* Potom sa cítim byť starý. A to ja nie som, či? * Otázku nechá visieť vo vzduchu a pošteklí ju. Rozmýšľal, či by nebolo pre ňu lepšie, keby ešte nejaký čas bývali sami v ich dome. Nemal v pláne vracať sa do ich domu ktorý bol blízko pri Londýne, ale skôr že by kúpil niečo malé tu v Rokville. Nejaký malý domček by sa určite našiel. V Rokville je aj škola, kde sa učia deti čarodejníkov, ktoré ešte nie sú dosť staré na Rokfort, ale rodičia ich nechcú dať do muklovských škôl, vzdialených ďaleko od Rokvillu. Tam by sa mohla učiť. určite by to bolo tak lepšie, a on by mohol na vyučovanie dobiehať každé ráno. Aspoň kým by tu nenastúpila aj ona. Pretože takýmto spôsobom, keď ju niečo učí len tak, keď chvíĺu voľného času sa veľa teda nenaučí. Ešteže tak rada číta. Vedel že toto nie je najlepšie riešeie, ale teraz sa tým nechcel zaoberať. Typický on. Radšej si všetko nechá na neskôr, aj keď by už mohlo byť neskoro. Radšej ju aj on objal- v jeho veľkom náručí sa takmer stratila. Sklonil sa k jej uchu a zašepkal:* Moja malá...