Karczmia Graczia- u veselej Marišky

Noah, predsa som ti povedala aby si mi tykal. *povie nespokojne. Pozrie na Aislina a na jeho slová sa zaškerí a prikývne. Keď minister schytí Mariu, prekvapene vyvalí oči a obráti sa s tichým smiechom. Zamieri k ich stolu a zakrývajúc pobavenie si odpije z piva.* Asi im nechajme súkromie. *uškrnie sa na Aislina potichu, aby to nepočuli. Ale na jej reakciu si počká.* Keď už sme pri tom tykaní... *žačne medzi tým a usmeje sa na Aislina.* Čo keby sme si tykali aj my? *navrhne a je pripravená si pripiť s pivom.*

Tak takýchto ministrov môžem. Len mu vadilo, že sním si tyká a so Sao nie. Pri prvej príležitosti to hneď napraví. Keď Noah schmatol blondínku do náruče, takmer vybuchol od smiechu. Takmer. Zaškeril sa od ucha k uchu, pozrel na Sao a žmurkol na ňu oboma očami. Perami nemo naznačil slová, aby minister nič nepočul* Máme to v kapse.. * Odpil si z piva. U veselej Marišky. Zrejme sa to tu stáva jeho obľúbeným miestom. Na čo bol teraz najviac zvedavý, bola Marina reakcia na náhle objatie a ponuku, aká sa zrejme neodmieta.
Vzal sovu do náruče a rukávom sa snažil aspoň trochu vysušiť jej mokré perie.*

*Zaškeril sa. Ozaj mu treba ľudí, o ktorých sa môže oprieť.* Kedykoľvek budete mať nejaké problémy obráťte sa na mňa a vyriešime ich spoločnými silami. *Povedal s úškrnom. Potom pozrel na Aislina a kamarátsky povedal.* Aj ty mi môžeš v súkromí tykať. Ale na verejnosti len to vykanie. *Všimol si aj, ako prednedávnom k nemu prišla tá blondská. Iba si ju párkrát premeral a uchmatol ju do náruče.* A vás si nemôžem dať vážená? *Lišiacky sa na ňu usmieval. Videl mnoho krásnych žien, ale táto sa mu pozdáva najviac a ani za nič ju nepustil.*

*Zbadá, že do jej krčmy vošiel nejaký chlap. Celkom pekný. Zbadá aj, že po nej požmurkáva a pokukáva. Jej to len lichotí. Keď však počuje, že je minister, vráti sa späť do reality. Síce má na ňu zálusk, ale nemyslí si, že to dopadne dobre. Len sa usmeje a pribehne k nemu.* Dáte si niečo na pitie, pán minister? *Opýta sa a ho s úsmevom na tvári a čaká na jeho reakciu.*

*Nasleduje jeho pohľad a uškrnie sa na Mariu. Takže takto ona skončí? S ministrom? Predsa len bude vo vysokých pozíciách. Po jeho poznámke sa zasmeje. Nečakala, že bude tak otvorený. So smiechom pokrúti hlavou.* Nie, mňa je uraziť ťažko. *žmurkne na neho. Takže Noah. Je rada, že povedal svoje meno, pretože to jej povedané nebolo. Po návrhu na tykanie sa prekvapí. Od, napríklad, Aislina by to čakala a brala ako normálnu vec, ale od ministra...? Výborne!* Tak v tom prípade tykajte aj... tykaj aj ty mne. *poopraví sa. Príde jej to zvláštne. No dôvernejšie. Väčšia šanca na záchranu Aislinovho brata. Pozrie na Aislina a zasmeje sa. Asi dobrý ťah. Pozvať ho na drink a len tak mimochodom prehodiť o bratovi vo väzení. Žmurkne na Aislina a usmieva sa. Dnešný deň sa nemohol podariť viac.*

*Aislin vstal a vystrel ruku.*Veľmi ma teší pán minister. Čo si dáte?* Okrem tej blondínky za pultom? *Rád vás pozvem na drink podľa vašeho výberu.* Povedal a dúfal, že to neznie ako prílišné zaliečanie. Za oknami sa rozpršalo silnejšie a v diaľke udrel blesk. * Tak skoro odtiaľto asi neodídeme. Ibaže by ste mali vo vrecku hop-šup prášok.. Zasmial sa trochu na silu. Nič vtipnejšie vymyslieť nevedel. Len nech to dobre dopadne.

*Uškrnul sa. Prišla mu celkom milá. Snáď si budú rozumieť.* Áno prišiel som ich hľadať tu. A jednu som práve našiel. *Šibalsky sa usmial a ukázal bradou na tú blondínu.* Odjakživa sa mi páčia blondíny. Bez urážky. *Povedal a dúfal, že to pochopí. Vystrel aj on ruku a usmial sa.* Pán Kane je môj otec. Ja som Noah. *Potriasol rukami a tú svoju dal preč.* Môžete mi tykať, ale na verejnosti si zachovávjte to vykanie. *Dodal a čakal na jej reakciu. Treba mu tu priateľov, aby nebol sám.*

*Uškrnie sa. Fajn, tento nový minister jej je sympatický. Nebaví ho sedieť stále na tom istom mieste. To sa jej podobá.* A pekné ženy ste prišli hľadať práve sem do Rokvillu. *poznamená s úsmevom, mierne ironicky. Takže on vie kto je. Postaví sa a nastaví ruku.* Saorise. *usmeje sa na neho.* A však ste vy náš nový minister mágie, pán Kane? *opýta sa, aj keď si je už istá. Jej dohady boli správne. Mladý minister nemôže robiť problémy. Teda aspoň dúfa, že to vyjde. Pozrie na Aislina a žmurkne na neho s pocitom dobrej cesty.* Mimochodom, Aislin Zemko. Rokfortský knihovník. *ukáže na Aislina a obráti sa späť na ministra.*

*Minister? My o vlku a vlk tu. Tá stará muklovská múdrosť je pravdívá. Pomyslel si. Ale čo teraz? Má tu ostať sedieť? Má radšej odísť? V takejto situácii sa ešte nikdy neocitol, dokonca ani nevie ako sa volá. To bude trapas. Pán, pán... ehm pán minister? Áno by celkom šlo. Potešilo ho, že ani riaditeľka si nie je istá ako sa zachovať a rukou stlmil svoj smiech. Predsa len sú v krčme. Snáď sa nebudú musieť chovať príliš formálne. Oprel sa o operadlo. Budem čakať kým ma riaditeľka predstaví. Tým nič nepokazím.*

*Všimol si, ako tí dvaja len medzi sebou niečo povedali. Mal dojem, že už asi vedia, kto on je. Len sa nad tým uškrnul. Na otázku tej ryšavej ženy sa len pobavene zasmial. To už ani ženy nemôže baliť? Prešlo mu hlavou. Vystrel sa a svojím diplomatickým tónom začal hovoriť.* Nebaví ma sedieť na tom istom mieste. *Priznal sa a dodal*. Navyše chce to poznať nejaké pekné ženy nie? *Lišiacky sa usmial a pozrel na blondskú pri bare. Znova na ňu žmurkol a otočil sa k tej ryšavej s otázkou.* Nie ste vy náhodou slečna Donovan? Riaditeľka Rokfortu? *Opýtal sa a čakal na odpoveď. Ukázali mu len jej fotku a povedali meno. Takže si nebol istý, či je to práve ona.*

*Všimne si, že niekto vojde a pozdraví sa. Obzrie sa. Minister?! Rýchlo sa obráti naspäť na Aislina.* Dobre, dobre. *súhlasí akosi rýchlo a nervózne.* To je minister. *zašepká. Nemyslí, že to už o ňom vie. No ona ako riaditeľka vie niektoré informácie skôr, ako "obyčajní smrteľníci".* Dobrý deň. *rýchlo povie s úsmevom, pričom pustí Aislinovi ruku a vystrie sa. Nevie či sa má postaviť a tak ho pozdraviť alebo sa radšej tváriť, že o jeho poste nevie. Za normálnych okolností by nedbala ignorovať ho, no teraz potrebuje jeho priazeň. Je v rozpakoch. Nevie čo má povedať. To sa na ňu nepodobá. Cíti na sebe strašnú zodpovednosť. Nemá to rada. Je si vedomá, že na nej možno vidieť nervozitu. Pozrie na Aislina a pobavene sa uškrnie.* Neviem čo mám robiť. *šepne potichu zúfalo-pobavene. Čakala, že za ním pôjde do oficiálneho prostredia na ministerstvo.* Čo vy v týchto končinách? *opýta sa milo, keď sa obráti späť na ministra. Nervozitu už zakryla. Povedala si, že sa bude správať ako ona. No oslovenie: pán minister si odpustila. Možno by to pochopil ako vnucovanie sa.*

*ŠTRNG! Poháre do seba narazili práve v okamihu, keď do miestnosti vstúpil akýsi chlapík. Predtým ho nikdy nevidel. Na jeho pozdrav mu mierne kývol hlavou. Ďalej si ho nevšímal a otočil sa sprať k Sao.* Myslím, že toto nie je dobré miesto na podobné debaty.* Stíšil hlas. * Priveľa uší. Ak vám nevadí, ohľadom tejto témy by som sa rád stretol niekde v súkromí. Najlepšie hneď zajtra. * V knižnici mal ešte nedorobenú robotu, ktorú by mal do zajtra stihnúť. O chvíľu odíde, aj keď sa mu nechce do toho dažďa. Vlastne, možno prší šťastie. Pre neho určite. Usmial sa na riaditeľku.*

*Vošiel do nejakej malej krčmy. Vonku je upršané počasie a tak tam nechcel stáť a zmoknúť. Ministrovi by to nesvedčilo. Len sám dúfa, že sa o jeho funkcii miestni nedozvedia tak skoro. V krčme zbadal dve ženy a jedného chlapa. Tú červenovlásku spoznal, ale jeho uchvátila tá blondínka pri bare. Len na ňu žmurkol a všetkým sa zdvorilo pozdravil.* Dobrý deň! *Pozdravil nahlas a stále pozeral na tú blondskú. Sadol si za nejaký voľný stôl a premýšľal, čo si dá na pitie.*

*Zasmeje sa na jeho prísľube. Bolo by pekné mať takého fajn staviteľa. Ale novú školu fakt nechce.* Nie, nie, nechcem od vás aby ste robili čokoľvek. *povie s miernym pobavením.* Jednoducho pomáham. *žmurkne na neho a keď ju chytí za ruku, stisne mu ju. Druhou zodvihne pohár piva a usmeje sa.* Na šťastie, aby to vyšlo? *"prednesie" prípitok a čaká, či sa pridá. Nakoniec je aj rada, že je riaditeľka. Inak by si nemohla byť tak istá svojim úspechom. Len dúfa, že minister pristúpi.*

*To čo povedala znelo dobre, možno by to mohlo vyjsť. Sám sa v ministerstve nevyzná, dokonca ani netuší, kto je minister. Aj on sa naklonil ponad stôl bližšie.* Ak by ste to spravili a ak by to vyšlo, bol by som vašim najväčším dlžníkom. Kľudne by som vám postavil novú školu, to mi verte.* To, že mu chce pomôcť mu zlepšilo náladu. *Možno nie takú ako Rokfort, vlastne možno by som to ani nedokázal. Ale snažil by som sa o to do konca života. Neviete čo pre mňa brat znamená. *Vážne bol šťastný. Aj sova zahúkala radosťou. Načiahol sa ponad stôl aby chytil Sao za ruku.* Vopred vám ďakujem.* Usmial sa a dúfal, že z neho cítiť úprimnosť.

*Počúva ho a pri zmienke o väzení sa zhrozí. Keď vidí, ako sa tvári, cíti sa takmer povinná pomôcť. Už len preto, že tu teraz s ním sedí a zdieľa s ním pocity. Aspoň sčasti keď už nie úplne. Jeho pohľad ju povzbudí a ponad stôl sa k nemu nakloní bližšie.* Vec sa má takto. Keďže som riaditeľka najznámejšej školy, zrejme mám nejaké tie... privilégiá? *pomenuje to neisto. Nie je si istá, či to je pravda, no zistiť to vždy môže.* Môžem skúsiť navštíviť ministra. *povie. Je to mladý muž, preto si myslí, že by pre ňu mal pochopenie.* Ak by všetko vyšlo tak ako by som chcela, Rumuni by od neho dostali rozhorčený list s vysvetlením, že ten drak bol pre školu. *žmurkne na neho. Možno by drak nebol až tak odveci. Študenti, aj ona, by sa určite tešili. Chce spraviť čokoľvek, aby pomohla.*

Nič dobré veru nie. Asi postačí ak vám poviem, že tento list bol odoslaný z čarodejníckeho vezenia blízko Bukurešti a draka vzali. Nenapísal čo sa sním stalo, zrejme preto, že to nevie ani on sám. Viete, on toho draka skrývať nechcel. To ja som ho presvedčil. * Oči mu zvlhli, ale plakať nezačal. Nebol ten typ. Rýchlim pohybom si rukávom pretrel tvár. Dopekla. Na čo som vtedy myslel. Odkašlal si a uprene sa zadíval Sao do jej zelenohnedých očí.* Ak máte nápad, sem s ním. Môj brat je najlepší človek akého poznám a neodpustil by som si, ak by mal kvôli mne trpieť.

*Usmeje sa, keď jej začne hovoriť. Váži si, že jej verí natoľko, že jej hneď povie veci podobného typu. Chovanie si draka na čierno? Je jej ešte viac sympatický.* A čo to pre neho znamená? *opýta sa. Nie je si istá. Je jej jasné, že to bude zrejme zlé. Ale aj tak sa opýtala. Možno to nebude až také zlé. Pozrie na sovu a premýšľa.* Mám návrh... *pousmeje sa a pozrie na neho. Riešenie sa nájde vždy. Tak prečo nie aj teraz?*

Sao naňho hľadela. Ten list ho dosť vzal a rozhodol sa, že jej predsa len čosi povie.* Poslal ho môj brat. Po škole odcestoval do Rumunska a zamestnal sa ako chovateľ drakov. Ja... minulý rok som cez prázdniny zachránil jedného malého polského chvostnáča a priniesol som mu ho. Bol v zlom stave a brat sa o neho postaral. Sľúbil, že ho pre mňa vycvičí. Samozrejme všetko na čierno. V Rumunsku sú na takéto veci prísny.* Sklopil hlavu a ešte raz rýchlo prebehol očami po liste. *Prišli mu na to a je to moja vina.*
Pozeral na Sao. Mal jej to hovoriť? Už sa stalo. Zúrivo zložil zmáčaný papier a vložil si ho do vrecka. Pohladil sovu po hlave. *Tak, čo na to poviete?

*Uškŕňa sa.* To sme dvaja. *povie s úsmevom a sleduje ako si berie list.* Nad zlato taká sova. *povie básnickým tónom.* Tá moja ma ignoruje. Asi jej nie som sympatická. *kecá, kým číta list. Až potom si uvedomí, že už sa vôbec neusmieva. Čoby neusmieva, tváril sa vážne ako jej sova, keď jej nedá jedlo. A to je dosť zlé. Keď buchne do stola, mierne nadskočí. Fúha, to muselo byť zlé.* Čo sa stalo? *opýta sa ho neutrálnym hlasom. Žiadne vypočúvanie, ani zhrozený tón. Zrejme nie je slušné sa vypytovať. No a čo, ona nedbá na slušnosť. Vidí, že ho niečo rozhorčilo a ona sa snaží pomôcť. Na tom nie je nič zlé. Aspoň podľa nej.*

S tou Mariou som to nemyslel zle, len ma to prekvapilo. * Chytil list a vytiahol jej ho zo zobáku. * Počasie je vrtošivé* ,zasmial sa.*A sova by pre mňa preletela aj peklom, zvlášť ak nesie niečo dôležité.
Odpil si z piva a otvoril obálku. Papier bol strašne zvhlnutý. Div sa nerozpadol. Keď list dočítal, opadol mu úsmev z pier. Bol pripravený na rôzne správy, ale na takúto nie. Zovrel päsť pravej ruky a tresol do stola. Úplne zabudol na riaditeľku.* Prepáčte, mrzí ma to. *Znovu schmatol pivo a dal si poriadne tri hlty. Upokojil sa, ale nie o veľa. Mal by odísť.

Aj ja. *uškrnie sa a pozrie na ňu.* Ale brániť im predsa nemôžeme, nie? *povie s úsmevom. Hej, trochu ju mrzí že jej študentka vlastní krčmu, ale aj to musí niekto robiť.* Keby sme im zabraňovali, táto krčma by neexistovala. *žmurkne na neho s úsmevom a pousmeje sa. Fakt sa jej tu páči. Asi sem bude chodiť častejšie. Pozrie na sovu a usmeje sa. Miluje sovy.* Chúďatko, takto ju nútiť letieť v daždi. *provokačne sa zaškerí a nakloní sa k sove, aby ju pohladila po hlave.*

*Táto riaditeľka je zvláštna. Páči sa mi. Fakt, začal uvažovať o tom tykaní. Oproti Aislinovi tu sedela úplne uvoľnená a celá vysmiata.* Myslel som, že študenti sa uplatnia na trochu dôležitejších miestach ako je krčma.* Povedal potichu, aby to Maria nemohla počuť. Obzrel sa po nej. Ak by ju uvidel niekde v meste, vôbec by ho nenapadlo, že je to krčmárka.
Cez otvorené okno priletela jeho sova a usalašila sa vedľa neho. V zobáku držala premočený list. Tam, odkial priletela, muselo pekne liať.*