Stará knižnica

* Boze ! Co tu riesite! - Hovorila si v hlave. Dokonca zabudla aj odpovedat Kaylin ze nech si sadne ona ,ale Sar to zvladla aj za nu. Nevnimala poriadne co sa tu deje a dalo sa to na.nej aj lahko spoznat. Bola mimo ,no prebudil ju az Petrov bozk. Opätovala mu to a šibalsky sa usmiala. Trocha od neho istuppila a oprela sa o policu knih.* Snad to.nespadne.* Posepla potichu a pozrela na ostatnych skakavo.*

*Zazeral na Sar.* Áno Sar. Určite som stelesnený anjel či čo to. Veď ako ja inak? *Zaškeril sa a chytil Char za ruku.* Vieš, mne je totálne jedno, čo si myslíš o mojom vzťahu s Char. Je mi to totálne jedno. Skôr by som to bral ako závisť, ale nebudem sa tu s tebou dohadovať o tom, že to je len ďalší vtípek z tvojej veľkolepej zásoby, keď máš super náladu. *Usmial sa a pobozkal Char normálne. Nech si Sar nemyslí, že to s Char nemyslí vážne, ale dačo také. On Char ľúbi, nech si každý myslí, čo chce.*

*Stále tam sedela so skríženými nohami dívajúc sa raz na jedného, potom na druhého a tak ďalej.* Áno Peter, ty si stelesnený duševný anjel a gentleman v jednom. Zasmiala sa, no smiech ju prešiel, keď videl, ako Peter "nežnuje" Char. Hľadela na nich.* No to sa mi hádam len sníva. Char a Peter. No Peter, tak asi máš niečo do seba, keď si dokázal zbaliť takú babu, ako je Char. *Postavila sa a poklonila sa mu, no hneď po tom si zase sadla tak, ako predtým.* Teší ma Kay. *Usmiala sa a ukázala jej, aby si sadla.* Kay, myslím, že holúbkovia nebudú mať za potreby, aby si jeden z nich sadol. Lásku si môžu vyznávať aj postojačky. *Zaškerila sa na nich. Prečo je vlasten taká? Veď aj ona má chalana. Tak by ich predsa mala chápať, nie?*

*Tušila, že sa dobre neschovala a tak už o pár sekúnd nato stála vnútri malej knižnice. Keď tam tak stála, prišla jej ešte menšia ako predtým. Väčšinu miesta zaberali police s knihami. Pohľadom bola taká "zažratá" do kníh, že si ani nevšimla, že ostatní čo sú s ňou v miestnosti vedú dialóg. Tak sa pridám aj ja, nie..?* Ahojte. *Nadhodila priateľský úsmev a otočila sa k hnedovlasému dievčaťa. Sar? To meno už niekde počula.* Ja som Kaylin Dewain ale volaj ma ako chceš i keď ma zvyknú volávať Kay. *Pozrelo na dievča ešte raz. Prišlo jej celkom milé a asi tak staré ako ona. Potom pozrela na Char a na chlapca. Žeby sa medzi nimi niečo zmenilo?* Hej, a ty Peter, že? Nie kľudne si sadni Char. *Jemne pokývala hlavou a čakala čo Char urobí. Bude ďalej stáť vedľa neho alebo si sadne..*

* Usmiala sa ked Sar prehodila tu poznamku Petrovi. Bolo jej celkovo do smiechu. Kedze doteraz nevydala ani hlaska slusne sa pozdravila.* Caute * Vtom sa Peter postavil aby uvolnil miesto. Pozrela na Kaylin nech si kludne sadne.* Ahoj.* Povedala septom Petrovi ktory uz stal pri nej a pobozkal ju na lice. Zas na tvaey mala svoj typicky uskrn.*

*Ani si nestihol sadnúť a že tu bola Char a...Kaylin? Také niečo. Rozpamätával si veľmi ťažko, kedže vtedy, keď sa s tou babou zoznámil bol dosť chorý.* Ahojte. *Obzvášť milo podzravil Char.* Sar, neboj sa, až tak zle na tom zas nie som, aby som si nevšimol, že prišli dáke dámy. *Uškrnul sa na ňu a postavil sa a prešiel pár krokov k Char a pobozkal ju na líce.* Ahojček. *Pošepkal jej a pohladkal ju po ruke, pričom sa otočil k tej babe.* Ty si Kaylin? *S neitotou sa jej opýtal a usmial sa.*

*Ani si nestihla všimnúť, že za pár minút bola celá miestnosť zaplnená ľuďmi, pritom tam boli iba 4.* Ahojte všetci. *Milo sa usmiala a všetkým zakývala. Poznala Petra, aj Char, len tú poslednú babu nemohla rozpoznať.* Eh, prepáč, ale, my sme sa už stretli? *Spýtala sa a preložila si jednu nohu na tú druhú.* Ja som Sarah Downey, ale väčšina ľudí ma volá Sar. *Znovu sa milo usmiala a pootočila sa na Petra.* Mohol by si byť aspoň natoľko gentleman, že by si pustil jednu z tu prítomných dám na to kreslo. *Uškrnul sa a potiahla ho, aby sa odtiaľ postavil.*

* Šla na ranajky. Trocha zaspala a ked sa zobudila nikto v klubovni nebol. Dokonca ani Peter nespal na gauci ako zvycajne. Bola strasne hladna. Dufala ze to vydrzi.Nieco ju tiahlo na druhe poschodie. Stvera sa po schodoch az tam. Snazi sa spomanut kde to bolo. Lebo raz kwd tadial utekala si vsimla jedny dvere ktore tu este nevidela a nevedela co su zac. Sla po prazdnej chodbe az ich nasla. Pocula z nej hlas. Znamy hlas. Zeby Peter ? Co tu robi. Pomaly sa pritlacila o dvere a pocuvala ale zavladlo tam ticho.Pomaly otvarala dvere az vosla dnu. Uvidela tam hned Peta a Sar. Co tu robia ? Spytavala sa sama seba. Spytavo sa na nich pozrela ,ale nevydala ani hlasok.*

*Bolo čerstvo po raňajkách a on sa chcel ísť prejsť. Povedal si, že pôjed pozrieť sestričku z nemocničného krídla a ešte jej poďakovať za staré známe veci, keď mu nebolo moc dobre a ona mu dala lieky. Zastavilo ho to však na 2. poschodí. Počul nejaké kroky a tak išiel za nimi. Za jednými zaprášenými dverami počul šuchoty a tak sa odvážil ísť tam. Vošiel dnu a obzrel sa okolo seba. Mini knižnica. Bolo to pre neho ako raj. Mioval knižnicu, ale takúto malú? To bol ako sen. Na jednom kresle zbadal Sar. Vysrašila ho.* Preboha! *Vykríkol.* Teda, prepáč Sar, ale nečakal som ťa tu. *Usmial sa a oprášil si ďalšie kreslo vedľa toho Sariinho. Hneď sa však postavil a išiel vytianuť rolety. Trocha pooprašoval zašpinené a zaprášené okná a hneď tam bolo svetlejšie. Hneď potom si sadol na oprášené kreslo.*

Jó, jó. *Zavolala na Sao a pokračovala dál. Hůlkou si svítila pod nohy, aby viděla, po čem šlape. Najednou se jí pod nohama v kuželu světla z hůlky objevila truhla. Byla celá ze dřeva, z boků pokovaná. Alison se ohlédla krátce ohlédla za Aislinem a za Saorise, pak se otočila zpět k truhle. Zastrčila si vlasy za ucho a otevřela ji. Strašlivě to zaskřípalo. Doufala, že to nijak neupoutalo jejich pozornost. Posvítila dovnitř. Bylo tu pár dalších starých knih a nějaká skleněná koule. Byla opravdu zvláštní, protože vevnitř se míhala zlatá a modrá vlákna, která se třpytila. Rychle si ji strčila pod hábit a truhlu zavřela. Postavila se a jakoby nic se vrátila zpět k těm dvoum. Tohle si hodlá prozkoumat sama.*

*Na jeho vtipne sa zasmeje, ale viac sa smeje na tom, ako sa na ňom smeje on.* To snáď nie, ja vám ho platiť nebudem, pán kolega. *smeje sa na tom. Jeho vážnu tvár si nevšíma, ale potom sa smiať prestane, aby ho počula. Smiech. Znova.* Nepristane vám to. *uškrnie sa a pokúša sa naznačiť, nech prestane. Potom znova pozrie do knihy, ktorú drží v jednej ruke pri tele. Úplne na ňu zabudla.* Jedine, že mi je to písmo povedomé. To je všetko. *povie s úsmevom a obzrie sa za Alison.* Alis? *zavolá a dúfa, že ju počuje.* Nestrať sa tu hlavne! *volá na ňu. Akosi sa stále cíti povinná ochraňovať ju. Predsa. Je to jej Alison.*

*Znovu sa začne drhnúť a oprašovať si hlavu. Zavolajte niekto tetu upratovačku, prosíííííím! Ale aspoňže Sao sa na tom smeje. Pridal sa.* Ach áno, ešte pár minút v tejto miestnosti a budem musieť ísť na dôchodok.* Zasmial sa na vlastnom vtipe až ho prehlo a chytil sa za brucho. Snáď to znelo bolo vtipné tak ako v mojej hlave. Hneď na to sa zatváril veľmi vážne. Skrížil si ruky na prsiach a začal napodobňovať hlas storočného vytraseného dedka. * Jedine že čo p-p-pani kolegyňa? N-niečo ste chceli povedať. Nože nehanbite sa.* Vôbec si nevšimol, že Alison sa ponára stále hlbšie do miestnosti.*

*Rozhovor tých dvoch nevníma a prezerá si knihu. To písmo jej je známe, no netuší odkiaľ. Začuje akúsi otázku s pocitom, že bola mierená na ňu. Vyrušene zodvihne hlavu a pozrie na Aislina zvedavými očami.* Čože? Eh... ani nie. *uškrnie sa a so záujmom prevráti stranu. Znova pozrie na Aislina.* Jedine, že... *začne hovoriť, no vybuchne smiechom. Na jeho hlavu padne množstvo prachu a celú tvár aj s vlasmi má akési sivé.* Nejak ste zostarli, pán kolega. *zadúša sa od smiechu.*

*Alisina otázka ho zaskočí.* Je to krásna vecička, ale nie. V mojej izbe je tak málo miesta, že by sa nezmestila ani pod posteľ. Zaslúži si aby ju niekto poriadne vyčistil a uložil na pekné miesto.* Okrem toho, všetky tieto veci možno niekomu patria, pomyslel si. Sao tá kniha očividne zaujala.* Prišli ste na niečo?* spýtal sa. Kým čakal na odpoveď oprel sa o jednu policu a do vlasov mu znovu padlo asi kilo prachu.

*Jen něco zamručela na souhlas a sbíraa se ze země. Hrací skříňku ale zvedla taky a prohlížela si ji. Byla ze dřeva, které bylo natrene červeně a baletka uvnitř na otacecim kolečku vypadala jako z porcelánu a celá růžová. Ali se divila, že ji tím zakopnutim nerozbila. Zazubila se na Sao a její poznámku. Pak se obrátila na Aislina se skrinkou v dlaních. Vypadalo to, že by se mu líbila.* Nechcete ji? *Natáhla k němu ruce se stále otáčející tanečníci.*

*Keď Alison vykríkne, rýchlo zodvihne hlavu a s otvorenou knihou beží za ňou. Uškrnie sa, keď zistí, že ten rozruch spôsobila hracia skrinka.* Čo pekné! *pozrie na Aislina s miernym primračením.* Krásne. *usmeje sa na skrinku. Vždy takú chcela. Keď bola mladšia. Teraz ich len obdivuje a sníva. Isteže, mohla by si to kúpiť aj sama. Ale čo by to bolo za čaro?* Alis, dávaj pozor pod nohy. *prehodí potom pobavene a znova sa zahĺbi do knihy.*

*Díval sa na Sao, ktorá pozerala obrázky a lúštila písmo. Vyzerala byť zamyslená. Aj on bol. Je na škole niekto kto študuje jazyky? Nevedel, ale určite to zistí. Veľmi rád by sa o tých knihách dozvedel niečo viac.
Z premýšľania ho vytrhol Alisin výkrik. Ponáhľal sa k nej.* Si v poriadku?. O niečo zrejme zakopla. Sklopil zrak. Bola to malá baletka akú mala kedysi jeho mama. Usmial sa.* Je to celkom pekné.* Len očistiť, všakže?

*Zarazila se při poznámce o výletech. Čte jí myšlenky?! Otřepala se a nechala je studovat knížky. Ne že by je neměla ráda, ale.. zrovna vyšla školu. A navíc učila astronomii. Co takhle najít něco, co by se jí hodilo? Šla hlouběji a hlouběji, dál od nich. Už tu nebyly jen knížky, ale i různé krabice s předměty, které neznala. Najednou o něco zakopla a sletěla na zem.* Do háje..!! *''Potichu'' zaklela a posadila se, aby zjistila, o co to zakopla. Byla to malinkatá hrací skříňka s baletkou, která se otáčela a vydávala skřípavé zvuky, které možná byly před lety nějakou dětskou ukolébavkou.*

*Skrčí sa pri jeho zhúknutí.* My vás počujeme. *zasmeje sa.* Možno tu je niečo dôležité. *záhadne prehodí, ale je vidno, že len naschvál preháňa.* V Rokforte je veľa tajných, neznámych miestností. Toto je jedna z mnohých. Možno tu sú len knihy, ktoré vyradili z hlavnej knižnice. Kto by si požiačiaval knihy v jazyku, ktorý nepozná? *povie svoj názor na vec a zoberie knihu, ktorú jej podá.* Jéé, obrázky mám rada! *povie trochu detskejšie ako by sa na ňu hodilo a uškrnie sa. V knihe začne listovať a zamračene sa snaží definovať písmo.*

Tu som!,* povedal trochu hlasnejšie ako chcel. Natlačil sa k nim. *Čo myslíte, prečo túto miestnosť niekto tak rafinovane ukryl? Podľa mňa na to musel mať dobrý dôvod.* Túto otázku hodil do zaprášeného vzduchu a čakal, že niekto bude mať zaujímavé vysvetlenie, alebo aspoň niečo čo by ich posunulo ďalej. V tom si spomenul. *Väčšina týchto kníh nie je písaná v bežnom jazyku. Mohol by to byť starý druidí jazyk, alebo jazyk ostrovných ľudí. Fakt neviem..* Zdvihol knihu, ktorú si obzeral kým sem vtrhli a podal ju Sao. * Aspoň že táto tu má pekné obrázky.

Viem o tvojich výletoch. *žmurkne na ňu zlovestne, ale pobavene a pokračuje v obzeraní sa.* Aislin, kde ste? *zvolá na neho a obzrie sa. On to tu objavil a nejde za nimi?* Mala som podobné. *obráti sa znova na Alis a uškrnie sa. A koľko!*