Vstupná hala

*Keď ju chytí za bradu, tak mu dá malú náznakovú facku a rukou si utiera bradu.*Nedotýkaj sa ma! Baktérie z tvojej ruky budem mať na brade! *Pokričí po ňom trochu a doutiera sa. Toto nenávidí. Keď sa jej cudzie osoby dotýkajú. Na jeho pohľad nereaguje a znova odvráti hlavu nabok.*

*Čaká na jej odpoveď, ale tá neprichádza. Nadvihne obočie a podíde k nej. Chytí jej bradu a jej tvár si otočí na seba.* Dievča, som z teba zmätený. *povie s povzdychom, ale pokojným tichým hlasom a bradu jej pustí. Pozerá jej do očí a snaží sa ju zhypnotizovať. Alebo aspoň zistiť čo jej oči hovoria.*

*To ho sklamalo.* Spokojný? *zopakuje, aby zdôraznil, že spokojný nie je.* A čím som si to zaslúžil? *začne sa tváriť dotknuto a snaží sa nevšímať si jej smiech.*

*Len sa nad jeho otázkou zasmeje a venuje mu jeden vyrehotaný pohľad.* Ak ti poviem, že to len k tebe sa takto správam, budeš spokojný? *Opýta sa ho a znova pukne smiechom.*

*Sleduje jej konanie s pobaveným úškrnom. Keď mu napokon odpovie, rezignovane si vzdychne.* Odpovedz mi na jednu otázku. *začne, pričom sa snaží vyzerať trpezlivo. Aj jeho trpezlivosť má hranice!* Takáto... vyhýbavá si ku všetkým alebo sa so mnou len zahrávaš? *opýta sa jej opatrne. Keby bol vedel, že ho takto bude trápiť... ľutuje jej rodinu.*

*Len pokrúti hlavou. Nevie, ako má na toto reagovať. Len si dá ľavú rukú v päsť, ľavú lakeť si dá do dlane pravej ruky a trikrát si päsťou udrie po čele. Tento človek je neskutočný! Chce od nej toľko informácií naraz. A tak zrazu. A ona sa k neznámym nespráva príliš dôveryhodne. Aj tú najmenšiu hlúposť z nej musia ťahať ako z chlpatej deky. Premýšľa, čo povie a nakoniec sa rozhodne.* Ozaj sa mám dobre. *Povie a nie práve najúprimnejšie naňho žmurkne.*

*Ignoruje jej pohľad. Je mu jasné, že jej lezie na nervy. No pokoj jej nedá. Nepochopí jej zaváhanie pred odhalením svojej nálady, ani úškrn za tým. Pobavene sa na ňu škerí, pričom odhaľuje všetky svoje zuby.* Takže? *naznačí s nadvihnutým . Haló! On chce vedieť čo má spraviť!*

*Len naňho pozerá ako na takého debila. Nechápe ho. Stále sa len smeje a smeje a smeje. Len pokrúti hlavou a uškrnie sa.* Akú mám teraz náladu? V skutočnosti... *Ani nedokončí vetu, pretože to, čo má na jazyku, by bolo príliš drsné povedať. Premýšľa teda nad tým, čo mu povie a potom jej niečo napadne.* ... mám celkom dobrú náladu. *Uškrnie sa nad svojou odpoveďou.*

*Rozosmeje sa. Toto dievča je neskutočné! Stále vyhýbavé odpovede. Nie vyhýbavé, neutrálne! Všeobecné! Ako má človek vedieť čo chce, keď takto hovorí? Smeje sa nad absurditou tohto dievčaťa. Odpovede z nej otázkami musí ťahať ako jednu nitku z extrémne chlpatej deky. Alebo z látky, ktorá žiadne nitky nemá.* Ale ja chcem odpoveď teraz. *Povie, keď sa smiať prestane (v skutočnosti jeho smiech trval veľmi krátko).* Akú máš náladu teraz? *slová teraz zvýrazňuje. Začína byť mierne netrpezlivý. Raz ho dovedie do šialenstva.*

*Nad jeho slovami len pozdvihne obočím. Are you kidding me? Prebehne jej mysľou. Nečakala, že to znova vezme až tak vážne. Nuž len si povzdychne a odpovedá.* To závisí od nálady, ktorú momentálne mám. *Povie a žmurkne naňho. Čaká na jeho reakciu čo urobí.*

*Je spokojný sám so sebou, že sa mu podarilo aspoň ju rozosmiať. Aj keď jeho neodolateľný úsmev nezabral. Jeho ego dostalo výprask.* Vieš, čokoľvek je veľmi široký pojem. *povie a šibalsky sa usmeje.* Čo keby si povedala niečo... konkrétnejšie? *usmieva sa ako slniečko na hnoji. Toto dievča nenechá len tak na pokoji. Páči sa mu až príliš.*

*Mykne ramenami. Závisí od jej nálady, čo majú ľudia robiť, aby im odpustila. Keď ju má veľmi dobrú, tak to ani nevníma. Keď sa na ňu usmeje, nadvihne jeden kútik úst a pokrúti hlavou.* Urob čokoľvek, ale toto nezaberie. *Povie a zasmeje sa pritom.*

*Jej zodvihnutú ruku sa pokúša nevšímať si a uľaví sa mu, keď ju stiahne. Pri jej slovách nadvihne obočie.* A čo môžem urobiť, aby boli odpustené? *zapradie a nahodí neodolateľný úsmev. Vždy zaberie. Dúfa, že Gabrielle nie je výnimkou.*

*Akonáhle k nej znova pristúpi, už zdvíha ruku, aby mu jednu vlepila. Asi nepochopí, že teraz vôbec nemá naňho náladu. Keď však uvidí jeho anjelský úsmev, ruku len dá znova dole a vydýchne si.* No dobre začneme odznova. I keď to však neznamená, že máš odpustené tie blbé narážky. *Povie a pritom ešte aj provokačne naňho žmurkne.*

*Nepáči sa mu jej pohľad. Dokonca ani to, že sa zdá, že to myslí vážne s tou zlou náladou. Alebo lepšie povedané, s nahnevaním sa na neho. Keď od neho znova odstúpi, bezmocne roztiahne ruky.* Človek chce byť priateľský... *zvolá a znova k nej pristúpi s anjelským úsmevom.* Čo takto začať odznova? *opýta sa s nádejou v hlase.*

*Keď je pri nej len si prekríži ruky na hrudi a otočí hlavu na druhú stranu. Po jeho slovách ju však k nemu otočí a s pohľadom zabijaka začne hovoriť.* Ak to mal byť vtip nebol vtipný. A do mojich nálad ťa nie je nič. *Povie úplne nahnevane a vyplazí mu jazyk. Znova sa od neho vzdiali o niekoľko metrov, aby do nej už nemusel rýpať.*

*Musí si pripomenúť, aby sa už neprekvapoval keď takto bude reagovať. Ale čo zas urobil zle?* Som z teba zmätený. *hovorí bezradne, popri čom k nej kráča až je úplne pri nej.* Mám len taký pocit alebo by si sa naozaj mohla zaujímať o cenu: Najrýchlejšie zmeny nálad? *opýta sa jej pobavene. Nemôže za to, že ju furt podpichuje. On predsa stále podpichuje každého.*

*Nad jeho chovaním len nadvihne obočie a drzo mu odpovie.* A čo keby si si urobil prehliadku sám? *Uškrnie sa naňho, otočí sa mu chrbtom a odíde na niekoľko metrov od neho. Nemá rada, keď ju niekto takto provokuje.*

*Pred chvíľou sa na neho lepila a teraz odstupuje. Fajn. Zasmeje sa.* Hmm. Keď chcem aby si mi to tu poukazovala, zrejme neviem čo tu je. *začne uvažovať nahlas a pritom si pri hlave hýbe prstom doľava, doprava.* Takže na tvoju otázku nemám odpoveď. *uškrnie sa. Nadlho? Ale veď to mu vyhovuje.*

*Keď sa k nej priblíži, znova cúvne o pár krokov dozadu. Prekríži si ruky na prsiach a na jeho otázku odpovie protiotázkou.* A čo by si chcel vidieť? *Položí otázku.* Môžem ti to tu ukázať, ale bude to nadlho. *Povie a uškrnie sa pritom. Je tu mnoho vecí čo mu môže ukázať a nevie, kde by mala začať.*

*Nemôže si pomôcť no aj toto jej konanie mu príde ako mierne urazenie. Uškrnie sa a podíde k nej bližšie.* Nechceš mi to tu trochu poukazovať? *začne anjelským hlasom.* Vyzeráš tu byť viac doma ako ja. *zvodne sa pousmeje a čaká čo mu odpovie.*

*Len mykne plecami. Možno by sa urazila, možno nie.* Neviem, či by som sa urazila. *Opäť mykne plecami. Už bude všetky jeho slová považovať za vtípky alebo za nejaké blbé narážky. Nechce sa hrať na urazenú po každej jednej blbosti, ktorú on povie.*

*Uškrnie sa, keď vidí ako si ruku utiera do sukne. No pekne!* A ako som to mal zobrať? *opýta sa pobavene.* To by hrozilo, že by si sa znova urazila. A to predsa nechceme. *zatvári sa nevinne a zaklipká očami. Rád sa zahráva. A je si vedomý, že mu hrozí, že Gabrielle sa urazí aj po tomto. No čo už.*

*Nečakala situáciu, že jej slova vezme vážne. Na jeho bozkoch sa veľmi dobre zabáva. Hlavne na tom poslednom. Vyslobodí si svoju ruku z jeho a utrie si ju do sukne a smeje sa pritom.* Nečakala som, že to vezmeš až tak vážne. *Vraví mu so smiechom.*