Nádvorie Viaduktu

*Vyskočila za ňou a pobrali sa dolu do podzemia. Justi jej počas cesty vyliezol na plece . Ked boli v suchu , potrepala hlavou. Kvapky lietali sem- tam. Usmiala sa. Po pár minútach boli v klubovni . Al sa hned vydala do izby. Prezliekla sa a kúzlom si "vyfúkala" vlasy. Pozrela na Sar , ktorá sa doteraz nepohla z miesta. Pokrútila halvou s úškrnom na perách.*

*Usmiala sa na ňu a dávala pozor, aby potkan nespadol z lavičky.* Ano, jasné, poďme. Nechcem stráviť dni v nemocničnom krídle alebo doknca v nemocnici! Ideme. *Prešla pár krokov a obzrela sa, či za ňu ide aj Alice.*

*Mlčky na ňu kukala. Videla ako si tam pripla štipec. Zasmiala sa. *Hm . Nepôjdeme už ? Teda nie žeby som mala kuť ísť pod jazero ale nechcem byť chorá.*Ako na rozkaz kýchla. Uškrnula sa. *

//KEANU REEVES :DDDDD mimo témy //
*Zasmiala sa, keď sa pozrela na Alice a jej zubatý úsmev. Nie, že by stačilo, že silno prší a na oblohe sú blesky, ale ešte aj vietor. Vzdychla si a pri tom pohladkala Justiho. Pripomenulo jej to, že sa musí ísť niekedy prejsť s Jackom. Preistotu si dala na hlavu kapucňu, no ako hneď zistila, bolo to úplne zbytočné, kedže jej ju vietor hneď odfúkol. Našťastie mala pri sebe štipec a kapucňu si pripla šipcom o vlasy. Celkom to držalo. Aspoň sa tak-tak vyhne dažďu na vlasoch. Hneď si uvedomila, čo urobí prvé, keď príde do klubovne. Vpáli do kúpelky a pôjde do kúpelky rozčesať si vlasy. Nemohla sa prestať pozerať na krásne žiarivé blesky, aj keď jej začal trochu vadiť ten dážď.*

Však som videla. Hej ? Hm vdaka.*zazubila sa a pohladila Justiho , lebo zavrčal. Blesk - Hrom - A v momente sa spustil silný vietor. A samozrejme že by to nebol on keby nnefúkal rovno od zadu. Povzdychla si a jemne si uhladila mokré vlasy. Pozrela na Sar . Jej vlasy boli totálne mokré a aby to bolo dokonalé , boli "prilepené" ku nej . Zasmiala sa . Ked skončila na tvári sa jej zjavil zubatý úsmev*

*Po oblohe lietali blesky. Obloha bola skôr žltá, ako čierna. Ani hviezdy na oblohe neboli. Milo sa na Alice usmiala, keď ju pozdravila a tak isto ako ona pohladila jej Justiho.* To je v poriadku, len to som sa z počiatku tak zľakla. Vymyslela si mu pekné meno. *Znovu zahramelo a ona mala na tvári prilepené svoje vlasy. Odhrnula si ich a znovu dala tvár na dážď, aby sa jej vlasy dali trochu k sebe a dozadu. Vyzerala ako nejaký storočný bezdomovec. Pousmiala sa a pozrela sa na tiež zmoknutú Alice. Ona napriek tomu vyzerala dobre.*

*Znova sa zablysklo a hned aj zahrmelo. Len sa uškrnula . Milovala búrky. A hlavne tie ktoré strávi vonku. Keby ma teraz videli rodičia , by som mala zaracha do konca života. Nechápem ako môže byť niekto tak háklivý na prechladnutie a ohrozovanie bleskami., uškrnula sa pre seba . Počula kroky. Nachvíľu pozrela tým smerom. Uhrabla si vlasy a oprela sa . Ked ju pozdravila , nehlasa.*Vitaj Sarah.*usmiala sa . Očkom videla , že ked Justi vykukol , viditeľne sa mykla . Uskrnula sa. *Neboj sa. Ak si ho nepohneváš bude kludný. Inak Sarah , toto je Justi. Darček od jedného profesora z mojich prvých Vianoc na Rokforte- čiže z prvého ročníka.*Znova sa uškrnula a pohladila potkana. Pozrela na spolufakultníčku. Podoprela si kolenami bradu a čakala*

*Po schodoch zišla až na prízemie. Mala síce nasmerované v klubovni, no na nádvorí videla nejakú pohybujúcu sa osobu. Neodolala, síce dobre vedela, že už je asi aj po večierke. Prišla rovno tam a samozrejme po pár sekundách zmokla. Vôbec jej to však nevadilo, pretože bola až prehriata zo študovne. Na jednej lavičke zbadala Alice. Zakývala jej a prešla pár krokov, keď prišla k tej lavičke.* Ahoj Alice. *Pozdravila ju a prisadla si k nej. V jej rukáve sa niečo hýbalo. Potom to vysrčilo hlavu a ona zistila, že to je potkan. Trochu sa ho zľakla, ale potom už bola v pohode. Usadila sa podobne ako Alice a tiež nastvail tvár hore na dážď. Bolo to príjemne ochladzuhjúce.*

*S Justim na pleci sii vykračuje skláňajúc hlavu pred vetrom a kvapkami dažda. Rozhodla sa prísť na miesto , kde nebola hodne dlho. Sadne si na múrik pod krátku strechu a pozrie na šedú oblohu. V tom momente sa zablyslo a hned nasledoval ohlušujúci hrom. Po chvíľke sa rozpršalo ako z krhly. Netrvalo dlho a mala úplne mokré vlasy . Bola to vlastne aj jej vina. Odložila potkana na múr , zoskočila z neho a presne vtedy ked sa spusil lejak vybehla na nekryté priestranstvo. Osviežujúce kvapky ju chladili po rozpálenom letnom dni. Po pár minútach bola do nitky mokrá , tak sa radšej obrátila na päte a sadla si na najbližšiu lavičku , ktorá bola samozrejme mokrá. Vyložila si na ňu nohy a nastavila tvár daždu s privretými očami . Justi sa jej zatiaľ schoval do rukáva. *

*Na posteli sa mu už ležať nechce a rozmýšĺa o nejakom mieste, kde nebudú ľudia. Rokfort nepozná, tak to je celkom ťažké. Zíde dolu po schodoch a vyjde von cez nejaké dvere. Zapáli si cigaretu a zoskočí po dvoch schodoch. Jeho dopad spôsobil menšiu ozvenu na nádvorí. Všimne si, že na nejakej lavičke sedí nejaké dievča. Zamrzne. Nechcel tu ľudí. Nemá rád ľudí. Toto vyzerá na nejakú študentku. Vykročí. Tvári sa, že si nikoho nevšimol a postaví sa do stredu nádvoria. Strčí si ruky do vreciek ošúchaných nohavíc a zakloní hlavu, sledujúc oblohu.*

*Nevedel, prečo vtedy počul tie kroky, pritom tam nikto nebol. Zdalo sa mu to ako naschvál, alebo to možno bolo nejaké zviera. Len to znelo ako ľudské kroky.* Kým si prišla sa mi zdalo, že počujem kroky, no nikto tam nebol a teraz zase. Buď to bolo nejaké kúzlo, alebo mi už fakt šibe. No nič, fakt mi prepáč za to potiahnutie, no musel som ťa skryť, pre istotu, že by naozaj niekto išiel. *Povedal Ali, čo počul a poobzeral sa po celom nádvorí. Pripadal si, ako by tu bol už dlhšie, ale bohužiaľ nebol. Chcel poznať viacej ľudí, ale zatiaľ mu stačí Ali.* A ty vlastne do koľkého ročníka chodíš? *Pozrel sa na ňu a namieril prútik na kraj nádvoria. Niekto tam bol, ale teraz naozaj.* Niekto tu je, poď rýchlo. *Potiahol ju za ruku a bežal smerom do klubovne najrýchlejšie, ako sa dá.*

*Zrudla.* To neříkej. *V podobných situacích se se necítila svá a to ji vždy hrozně rozčilovalo. Nesnášela trapné ticho, no Pete to zachránil, takže žádné ani nenastalo.* Nie, to je v pořádku. Dík, že si to myslíš. Nie, nemám kluka. *Zavrtěla hlavou. Pak koukla na jeho hůlku. Že ji nenapadlo použít Lumos. Najednou ji stáhl za sloup.* Č-čo? Jaké kroky? *Řekla zmateně. Najednou to slyšela i ona.* Hej.. Co je to.:? *Kousla se do rtu a porozhlédla se kolem.*

*Prešiel okolo stĺpa a vytiahol prútik.* Lumos *Zašepkal a prútik sa rozsvietil. Chvíľu ním mával a svetlo dopadlo presne na Ali. Bola nádherná. Síce obyčajná, ale nádherná. Mal rád, keď sa baby vedeli obliecť tak-no-jednoducho. Prišiel až k strede ku Ali a pozrel sa na hviezdy.* Aká je tá obloha nádherná. A nie je jediná nádherná, čo vidím. *Pozrel sa na ňu a mrkol. Cítil sa hrozne trápne, no keď ona bola taká nádherná. Ale on nemohol byť do nej zaľúbený. Nevadil by mu vek, ale to, že sú z rovnakej fakulty a určite má iného chalana.* Teraz sa cítim fakt trápne. Určite musíš mať chalana, nie? *Spýtal sa "nenápadne" Ali. Zase sa mu zdalo, že počuje kroky.* Poď Ali, musíme sa skryť. *Potiahol ju za mikinu a vbehol za stĺp. Nevedel, kto to môže robiť, bolo to divné. Možno to bolo nejaké kúzlo, pretože tam zase nikto nebol.* Prepáč zato, že som ťa tak potiahol, ale zdalo sa mi zase, že počujem nejaké kroky a nechcem, aby nás tu videli a hlavne nie teba. *Vysvetlil jej a znovu vyšiel spoza stola a sadol si na lavičku.*

*Vyšla zevnitř na Nádvoří. Jak je dlouho, co tu byla? Nebo spíš nebyla? Rozhlédla se a narovnala si kapucu na hlavě. Nikoho neviděla. Byl úplněk. Z toho ji vždycky trochu mrazilo. Pořád Peta neviděla. Odešel? Bafne na ní?* Hej, Pete. jestli na mě bafneš, tak tě zabiju. *Zazubila se potichu. Byla vždycky strašně lekavá. Došla doprostřed. No chvíli jí to zabralo, nádvoří bylo veliké. Otočila se kolem dokola a hledala ho očima. Že by tu opravdu nebyl? Najednou přelétlo hejno netopýrů jí těsně nad hlavou. Nadskočila a trochu vyjekla. Už na něj chtěla zavolat, ale v tom uslyšela hlas.* Hej, tu som. *Zasmála se už uvolněněji. Stále ho však neviděla.* Kde jsi?

*Pet dobehol priamo sem. Nevedel, či ide s ňou aj Ali, ale aspoň v to dúfal. Ešte to tu moc nepoznal a bál sa, že ide niekam inam. No zrazu dobehol tam, kde aj chcel. Nádvorie viaduktu. Bolo tam krásne. Hviezdy žiarili ako malé lampášiky a poobzeral sa, ši za ním nejde Ali. No nevidel ju. Myslel si, že išla inou cestou ako on. Sadol si na lavičku a premýšľal o tom, aké budú super ďalšie roky. Počul kroky. Preistotu sa skryl za stĺp, lebo sa bál, že to bol niekto z prefesorov. A kedže už bola noc, nikto zo študentov nemohol chodiť po škole. Potom sa nenápade pozrel, či niekto nejde, síce cez tú tmu nič nevidel. Nikto tam nebol. Nepočul žiadne kroky-nanešťastie. Nevedel, kde bola Ali a či vôbec išla smerom sem.* Ale, si tu?

*Zakýva jej a beží stadiaľto preč.*

Tak ahoj! *Zakyva a odide.*

*Zasmeje sa ,že zmenila nároz ale len zľahka prikívla na súhlas.*

*Usmeje sa.* Tak ja si uz pojdem lahnut. Prekonam svoju lenivost! *Zatvari sa povysenecky, no napokom sa zasmeje.*

Oukvej. Souhlaslim s tebôv. Anio sa mie nechciue.*Povie a opätovne na ňu vyplazí jazyk.*

*Tak ona chce iny jazyk?! Zasmiala sa v duchu.* Lvebo sqa mi nechcue. *Vyplazi jazyk.*

*Usmiala sa a povedala.*Prečô nejdueš už spvat?*Povedala smiešne jej vlastnímy slovami ,ktoré si pred chívľkou vymyslela.*

*Zasmiala sa a zvlastnym prizvukom povedala:* Ano som unavenaaaa. *Zasmeje sa znova.*

*Usmeje sa pri jej poznamke a povie.*Vyzeráš byť unavená. Si unavená?*Spýta sa trocha čudným spôsovbom akým hovoria neandrtalci. Zasmeje sa lebo sa snaží zmeniť aj prízvuk. Ešte raz to zopakovala s španielským prízvukom a začala sa smiať.*