Kľukatý koridor

*Iba sa na ňu usmial a pomaly kráčal smerom von z tohto koridoru. Vlastne ani nevedel, kde tu je východ.* Lumos Maxima. *Povedal kúzlo a celá chodba sa rozžiarila. Bolo to tu fakt krásne. Všade rôzne sochy a obrazy ľudí, ktorý tu možno kedysi študovali.* Poďme teda. *Stále sa obzeral, kde je asi východ, keď ho už zbadal. Cez okno ešte stále prestvitovali červené svetielka, no oko už zmizlo úplne.*

*Posnažila sa na úsmev. Posledný krát pozrela cez okno von. Otočila sa na päte a pozrela na jeden stĺp. Obrátila sa na Petra.* Ideš? *Jej by aj bolo jedno či ich tu nájdeš kolník,alebo nie.*

Ako povieš, je to na tebe. Keby si si to rozmyslela, niekde ma tam nájdeš. *Zasmial sa a pozrel sa na hodinky. Už bolo moc hodín a mal by si ísť trošku pospať. Musí byť fit.* Asi by sme mali ísť do klubovne, keby nás tu našiel školník, nebolo by to príliš dobré, radšej poďme do klubovne. *Usmial sa a síce chcel ísť ešte niekam von, no chcelo sa mu spať a riskovať to, že by ho vylúčili, tak to zase nechce.*

No...* Zamyslela sa nadarmo.* Ja asi nejdem, ale budem sa pozreat z okna.* Posnazila sa o usmev.* Cize sa nemusim ani prezliekat.* Zmurkla nanho a vnutorne sa rozchechtala, ale navonok mala prisny vyraz tvare.* A na Kar asi tiez nepojdem, nechcem byt na ociach... * Povedala trocha uamyslela sama nevediac co keca.*

Aj ja tam idem. No mal by som sa najskôr prezlicť. V takýchto handrách tam nepôjdem. *Zasmial sa, no úctivo vzľadom na to, že sa rozprávali o pohrebe.*

Hm...* Pozrela nanho.* Ja mam ist na ten pohreb ci nie? * Napadlo ju, ze ho bzde pozorovat cez nejake okno hradu nech nemusi ist priamo na pohreb. A kar .. no to este nevie. Vzdychla si.* No ani mne sa velmi bechce rozpravat o smrti a nemam na to naladu.* Zacala rozmyslat o teme rozpravania no nic nlju nenapadlo.*

Aha, no, ja idem na jeho pohreb. Neviem ako ty, ale ja idem. Chcem si ho uctiť. *Uškrnul sa a stále hľadel na to svetlo, ktoré čím ďalej, tým viac unikalo. Hlava už prestávala bolieť.* Poďme sa radšej rozprávať o niečom inom. Viem, že to bude znieť divne, ale nemám náladu hovoriť o smrti. *Pozrel sa na ňu. Jej oči sa už ani tak neleskli, ako predtým. Asi to bolo tým svetlom.*

* Mykla plecami.* Iba...* Urobila mensiu prestavku a odkaslala si.* profesora.* Pozrela na Petra. Potom hned sklopila pohla a obratila sa ku oknu celom*

No veď dobre, ale to, že si niekoho zabila, tak to som teda fakt mal očakávať. *Najskôr trochu zvýšil hlas, no potom ho dal do normálu. Nemohol, alebo skôr nechcel tomu uveriť.* Zabila si nejakého žiaka či profesora? Prepáč, ale ja to musím vedieť. Už keď viem toto všetko, len tak ľahko sa nevzdám, to mi ver. *Nahodil vážny výraz, aj keď už poriadne ani nevnímal, cez tú všetku bolesť.*

* Zamracila sa* Chcel si to vediet... *Prisne nanho pozrela.* Kedy kde? *
Dobre ze sa nespytal koho. Odvratila od neho zrak a pozrela na macacie oko. Uskrnula sa.* V kabinete.* Bola zvedava na jeho reakciu. Stale mala na tvary tupy uskrn.*

*Možno to nevidela, no on vedľa nej stál s otvorenou pusou a celý, akoby omráčený.* Preboha! A to prečo? Kedy? Kde? *Spýtal sa jej toľko otázok, že ani nestíhal vnímať.* Ako to som si už radšej domyslel. *Povedal a shiasol si do vačku na prúik. Nemohol uveriť tomu, čo mu práve Char povedala. Radšej si k nej sadol.*

* Otocila sa s zlaknutim. Bol to Peter.* Povedal si ze ides prec...* Pozrela nanho v tej tme. Vzdychla si a rychlo schovala peutiky.* Co som si vybrala? * Nechapala.* Zabila som niekoho...* Povedala cez pevne stisnute zuby. Mozno jej rozumel mozno nie. Stale nanho hladela.*

*Pomaly a potichu prechádzal k Char.* Chcem iba vedieť, čo si spravila, nič viac a nič menej. *Povedal tajomným hlasom. Už bol skoro pri nej. No zastavil. Nechcel, aby vedela, že je tu. Aj keď keby teraz použila Lumos, uvidela by ho.* Sonorus. *Vyslovil kúzlo, po ktorom sa mu zosilnie hlas.* Char, mne môžeš veriť. Ale ty si si vybrala. *Vyslovil to celkom normálne, no kúzlo hlas oveľa zosilnilo, až to znelo, akoby na ňu kričal. Čakal na jej reakciu, ako mu odpovie.*

* Vsetko sa tu udialo tak rychlo. Zarazene nanho pozrela a dala ruky predseba na znak toho ze mu nerozumie. Ked uz odisiel len pozerala do tmy.* Ach jaj..* Pozrela na okno. Sadla si na parapetnu dosku a pozerala von.* Len som chcel vediet kokretnejsie.. * Vzdychla si a pozrela von este raz a potom na svoj habit. Vybrala oba prutiky ktore mala schovane a pozorovala ich.*

*Myslel si, že mu neverí. Asi to tak aj naozaj bolo.* Vieš čo? Nechaj to tak. Na čo to potom ty chceš vedieť, keď mi neveríš? *Nahodil na ňu pohľad a otočil sa, aby odišiel, no niečo ho zastavilo.* Je mi jedno, čo mi povieš. Len na tebe vidím, že si nesvoja. Je mi to jedno. Čau. *Povedal trošku urazene, pretože mu vadilo, že mu neverí. Áno, bol iný, no ona ho nepoznala. Nemohla vedieť, aký on bol. Vedel, že je iný, no on s tým nemôže nič spraviť.* Viem, že ťa poznám iba pár minút, no myslel som si, že by sme mohli byť kamoši, no ty asi nechceš, tak ja idem. *Mrkol na ňu a nahodil úsmev.* Nox. *Prútik zhasol. Urobil pár krokov, aby si Char myslela, že odišiel, no v skutočnosti sa iba schoval za druhú časť koridoru. Počúval, či Char odíde, alebo nie.*

* Nevedela presne co chce vediet.* Pytam sa ta este raz... co kokretne chces vediet? * Nemohla tu spustit vsetko co urobila...Bolo by to divne. Chytila sa za hlavu.* Ach...* Vzdychla si.* Naco ti to vlastne je?

*Videl na nej, že je nesvoja. Nevedel prečo. Potreboval to zistiť.* Čo sa ešte stalo? Vidím, že si nesvoja, tak mi to povedz. Mne môžeš veriť. *Zopakoval jej to ešte raz a zopakuje aj to milión krát, len nech mu povie pravdu.* Prosím. *Znovu sa pozrel na to červené svetlo, ktoré pomaly vyhasínalo. Prebúdzalo v ňom zlosť a bolesť. Mal by si ísť ľahnúť, no nechcelo sa mu.*

*Pokrútila hlavou.* Nehovorím,že ti neverím... len som neistá. *Nevedela či to nemá niečo so sobeou spoločné,neveriť a neistota.* Áno vyčarovala som to ja. *Povedala šeptom. A stále pozerala do toho okna a na chvíĺku aj na parapet.* Čo ešte? *Pozrela mu do očí.* Chceš vedieť?

*Mykol plecami.* Nechápem, prečo mi neveríš, ale to je tvoja vec. *Pozrel sa na ňu, keď sa nepozerala do toho okna.* Neboj sa, myslíš, že by som o nás niekomu vykecal? Prepáč, ale také spôsoby ma nikto neučil a ani sa ich nemienim naučiť. Sám sebe škodiť nebudem. *Povedal jej a pozrel sa na ňu. Chcel, aby mu verila. Nevedel, kedy to príde.*

*Pozrela mu do očí. Zase sa jej leskli. Potriasla hlavou a oči jej spadli na okno.Fakt mu môžem veriť?Nič jej to nenaznačovalo,ale skúsi mu uveriť.* Ja som nepovedala,že som to nevyčarovala... *Povedala a stále hľadela na to okno. Nič na ňom nevidela ,ale hľadela naň len preto,aby nemusela pozerať na Petrovi do očí. Pretrela si rukou oči.*

*Len nechápavo na ňu pozrel.* Ešte stále si mi na pár otázok neodpovedala. *Chytil ju za ruku a pritiahol si ju k sebe.* Ani ty sa nemôžeš ovládať. CHAR! Mne môžeš veriť! *Zakričal na ňu, no potom si uvedomil, že to bolo na nič.* Prepáč, bolo to hlúpe. Ako vidíš, neovládam sa. Tak mi teraz povedz, čo si urobila a kto hento vyčaroval, ak si to nebola ty. *Machersky na ňu pozrel a sadol si na kameň pri stene.* Na čo sa tu hráme? Každý vie, že v tejto škole je zlo. A pokiaľ ti cez ten zamorený mozog niečo došlo, tak je to to, že aj my medzi to ZLO patríme. *Zašepkal jej do ucha.*

Ehm...*Uškrnula sa ako pri kabinete. Nadvihla jedno obočie a povedala tajomným hlasom.* Čo konkrétne chceš vedieť? *Dúfala,že nie to čo sa jej pýtal pred tým. Nevedela,či mu má veriť,alebo ako. Vzdychla si a čakala.*

Prepáč za moju reakciu. *Usmial sa na ňu.* Len som ťa tu nečakal. *Ledva zo seba vyjachtal, pretože nevládal ani rozprávať z toho, ako ho bolela hlava.* Povedz mi všetko Char. *Povedal jej prísnym hlasom.*

*Zhíkla ,keď sa k nej niekto prihovoril. Rýchlo skrila oba prútiky do áhibu na hybite,akoby nič. Vytreštila naňho oči. Chytila sa za hlavu,keď vystúpil rovno pred ňu ,ako nejaký prízrak. Reflexne urobil veľký krok vzad.* Ehm... *Pozrela na okno a potom znova naňho.* Tiež ťa rada vidím.