Vrch veže

*Tie jej otázky. Zrazu si je taká neistá. Pousmeje sa.* Myslím, že na návštevu je už neskoro. *pripomenie jej. Veď na to majú dosť času. Kráča za ňou po schodoch a rozmýšľa, že etiketa hovorí o tom, že muž má ísť dolu po schodoch prvý. No čo, keď ho predbehla. Dumá nad otázkami a už-už jej odpovie a Ann letí dolu schodmi. Okamžite letí za ňou. Ale po nohách. Ani na sekundu nezaváha. Beží k nej.* ANN! *vrieska a príde k nej. Chytí ju do náručia a snaží sa ju prebrať.* Ann! *volá na ňu zhrozene.*

Takže chceš za ňou hneď ísť? *Už sa netrasie, je jej oveľa teplejšie, no má obavy.* Čo ak ma odtiaľ vyhodí? Len nedávno som nastúpila a zrazu toto. Budem vôbec môcť vykonávať svoju prácu? *Hlboko sa zamýšľa a už kráča dole schodmi. Ledva urobí dva kroky, znova zbledne a v sekunde letí dole celým schodiskom. Zastaví ju až zábradlie o poschodie nižšie. Bezvládne leží.*

*Poteší ho, keď znovu počuje jej smiech. Tak predsa sa mu to podarilo.* Žiadne čo ak. *žmurkne na ňu a dá jej pusu na ústa. Ide za ňou a objíme ju. Asi ju veľmi nezohreje, keďže aj on je mokrý, no snaha sa cení, nie? Otvorí dvere a potiahne ju do chodby.* Ak si si náhodou nevšimla, riaditeľka je zrejme dosť rodinne založená. *uškrnie sa.* Myslím, že sa nebude až tak brániť keď sa jej opýtame na nejaký ten apartmán. *povie s úsmevom.* Ak tu samozrejme nejaký je. *zamyslí sa* Keď nie, tak Rokville nie je až tak ďaleko. *žmurkne na ňu a prútikom im vysuší oblečenie. Znova ju objíme a dúfa, že toto ju už aspoň trocha zohreje.*

*Trocha ju upokojil. Polovíla? Začne sa smiať.* Áno, máš vlastne pravdu. Ale čo ak...? *Nedokončí vetu.* Poďme radšej dole, je mi tu zima. *Pozrie do nebies ako veľmi prší a strasie ju.* A... kde vlastne budeme bývať? *Opýta sa, ale to ho už ťahá dnu.*

*Už sa upokojil úplne. Teraz treba upokojiť ju. Jemne, potichu sa zasmeje.* Myslíš, že keď som od teba neutiekol po stretnutí s tvojim domácim zvieratkom, odoženie ma... to aká si? *zopakuje jej slová. Aká je? Jedno vie iste. Zraniteľná. Srdečná. Najprv si myslel, že ju má celú prečítanú. Ale čím ďalej, tým viac ho prekvapuje. Od takej ženy neodíde. A už vôbec nie, keď spolu čakajú dieťa. Ako by mohol? Až taký idiot nie je. Otázky, ktoré jej zamestnávajú myseľ sú pre neho zbytočné.* Ann. Neviem aké bude počasie zajtra. Neviem aký bude zajtra deň. Dokonca neviem, čo som mal dnes na raňajky. *uškrnie sa. Fakt to nevie.* Ale jedno viem iste. Že slová ty a zlá matka k sebe dokopy nejdú ani v najhoršej nočnej more. *povie jej. Naozaj je o tom presvedčený. Je presvedčený o tom, že Ann bude skvelá matka. A nech mu niekto skúsi tvrdiť niečo iné. Jeho nos sa stretne s jeho päsťou.* A nie si tak trochu aj ty polovíla? *pripomenie jej. Ako by mohlo byť zmutované?*

*Nepomohol ani leják a Caleb jej zbadal slzy hneď ako oprel čelo o to jej. Je fakt všímavý.* Vieš... ja...ty.. *Nevie sa najprv vykoktať.* Poznáme sa chvíľu... *Nadýchne sa a spustí.* Čo ak prídeš na to aká som a necháš nás? *Rozplače sa ešte viac pričom zdôrazní množné číslo.* Alebo čo ak sa o to nebudem vedieť postarať? Čo ak budem zlá matka? A ako vôbec také malé čarodejnícko- vílie dieťa vyzerá? Čo ak bude nejako zmutované? *Má tisíc otázok a všetky ju veľmi trápia. Tak veľmi sa bojí. Nie je si istá či ho chce. Preto aj pila tú vodku. Nebola si tým istá ale aj keby si bola, spočiatku bola v takom šoku, že to dieťa vôbec nechcela.*

*Nevie či sa má začať hystericky smiať alebo mlčať.* Domáce zvieratko. *nakoniec sa zachechce. Nepadol mu do oka? No, to mal dosť veľké. Nie je si istý, či mu do oka padnúť chce. Rodina?! Jeho myseľ začne pracovať na plné obrátky. Rodina. Vyvalí na ňu oči. Zistia už v zárodku. Budeme rodina. prehráva sa mu v mysli. Ann sklopí oči a spustí sa lejak. Aj tak trochu je rád. Vráti mu to chladnú myseľ. Chytí Ann pod bradu a natočí jej hlavu na seba. Priblíži sa k nej a oprie si čelo o to jej. Takto im neprší do očí.* Prečo plačeš? *zašepká. Nechce sa pýtať na to dieťa v nej. Už mu to povedala dosť jasne. Jeho teraz zaujíma, prečo plače. Nemajú sa ženy tešiť, keď čakajú dieťa?*

*Cíti ako mu stále bije srdce, aj keď sa Caleb tvári akože je silný chlap.* Prepáč láska, ja za to nemôžem, že ste si s mojim domácim zvieratkom nepadli do oka. *Znova sa zasmeje a pohladká ho.* Neboj sa, raz to určite príde a obľúbi si aj teba, veď už budeme rodina. *Sklopí oči. Akoby veľmi nešťastne.* Len som chcela aby si zažil podobný pocit aký som mala ja. *Snáď už pri slove rodina pochopil o čo ide. Netuší ako mu to má vysvetliť. Spustí sa úplný lejak, aby zakryl aj ten jej lejak z očí.*

*Má strach. Kto by nemal?! Do krčmy na nich zíza akési gigantické oko ani nechce vedieť čoho. Ann sa k nemu správa chladne. Už nie je sexy. Už z nej ide strach. Nevie, ako si to má vysvetliť. To všetko kvôli tomu odpadnutiu? Možno má halucinácie! Možno to nebola obyčajná vodka! Obmotá ho svojimi lianami a on na ňu vystrašene pozrie. Robí si srandu?!* Čo to? Ann! *zvolá. Nebráni sa. Je mu jasné, že by sa tým len zabil. Vonku sa rozfúka. Už si je takmer istý, že to náhoda nie je. Takže ona vie ovládať počasie? No super. Potvora vonku by mu vyrazila dych z hrudníka, keby tam ešte nejaký mal. On totižto zabudol dýchať. Nevie čo má od Ann čakať. Akosi sa dostanú na potvoru a potom už padá na vežu. No, predsa sa tam dostali.* Nie! *zvolá keď sa na neho tá ozruta vrhne. Dôjde mu, že ho len rozviazala a odletí. Má zrýchlený dych, šokovaný výraz a rozšírené oči. No to sa už Ann smeje. Robí si z neho dobrý deň?* Toto nebolo vtipné. *zahundre, ale jej bozk a objatia ho upokoja. Objatie jej opätuje a zahrabne si ruky do jej vlasov.* Ale toto mi už vysvetlíš, že? *opýta sa s malou dušičkou. Fakt nevie čo od nej čakať.*

Ako myslíš. *zasmeje sa a ide za ňou. Dvoje dverí? Ako v nejakej rozprávke.* Ja by som skúsil tie druhé. *poznamená, ale ide za ňou. Dvere sa za nimi zabuchnú a obklopí ich tma.* Ann?! *zvolá aj on, ale nevidí ju. Nakoniec sa ocitne kdesi... stoličky?* Ann! *povie s úľavou, keď ju napokon uvidí.* Čo sa stalo? Si v poriadku? Nič sa ti nestalo? *pýta sa zvedavo, ohranársky a obzerá sa po okolí.*

Áno, samozrejme, nebudeme sa predsa rozprávať po ceste. *Uškrnie sa a štverá po schodoch. Keď už sú hore, sú tam dvoje dverí.* Prečo tu sú dve? *Nechápavo sa opýta.* No nič, tak poďme a uvidíme. *Znova sa uškrnie, teší sa ako malé dieťa, čo kde objavia. Otvorí dvere a silno Caleba potiahne za ruku. Skôr ako si stihne niečo všimnúť sa dvere zabuchnú a strašne sa jej zatočí hlava.* Caleb! *Vykríkne, ale miesto hlasu sa ozve už len nejaký divný piskot. Varná kanvica? Zvraští čelo a rýchlo sa obzerá kde je Caleb, vôbec si neuvedomuje, že okolo nej sú samé stoličky.*

*Kúzlom Alohomora otvorí dvere Nemocničného krídla a kráča nevedno kam. Hlavne po schodoch. Po schodoch hore.* Celú cestu tam hore ma chceš držať v napätí? *opýta sa nespokojne, no pobavene. Kráča hore schodmi a je celkom rád, že neboli úplne na prízemí.*

Isteže. Poď, pôjdeme sa niekam schovať. *Tiež sa postavil z lavičky, zakýval rukou, aby Sar išla a vyšli v vrchu veže aj z celej astronommickej veže a smeroval tam, kam ho nohy zaviedli.*

*Usmiala sa. Áno, bolo to nádherné, no ona by sa chcela ísť prejsť aj niekde inde.* Nepôjdeme niekam inam? Predsa len je tu dosť chladno. *Spýtala sa ho a trocha si pošúchala ruky, aby jej bolo teplejšie. Naraz sa silno ochladilo. Zapla si mikinu, ktorú mala doteraz len tak oblečenú. Bolo jej trochu teplejšie, no ísť dovnútra do hradu by bolo asi lepšie. Postavila sa z lavičky a ešte raz sa pozrela na oblohu posypanú hviezdami.*

*Všímal si tú okolitú nádheru. Ešte v živote nič také nezažil, pri tom už bol v rôznych múzeách aj planetáriach. Ale toto bolo niečo úplne iné.* Neboj sa, čoskoro sa to vyrieši a bude všetko dobré. *Cítil sa trochu nesvoj, kedže vedel pravdu, ale on predsa nemôže udať svoju "kolegyňu" a kamarátku.* Je to tu naozaj nádherné. *Radšej zmenil tému, pretože keby v tejto predchádzajúcej pokračovali, Sar by si mohla všimnúť, že je nesvoj a to nechcel riskovať.*

Veď v to aj dúfam. *Usmiala sa a prisadla si k nemu. Tiež pozorovala hviezdy. Zároveň sa aj pýtala, čo sa stalo s tým starým Petrom. Aj keď smútil za profesorom, celkové jeho správanie bolo také, iné. Nechcela to však teraz riešiť. V takomto nádhernom prostedí a v takejto nálade. Fakt sa jej už nechcelo rozmýšľať nad nejakými vraždami a smutnými náladami.*

*Falošne sa usmial.* Neboj sa. Toho zločinca chytia čo najskôr. Nemusíš sa bát. všetko bude ako má byť. *Znovu sa falošne usmial. Neveril, ako dobre to všetko hrá. Že mu tak môže naletieť. Posadil sa na lavičku a len tak sa pozeral na hviezdy. Znova. Videl ich už hádam všetky*

*Usmiala sa na Petra. Ona totiž chcela presne to isté. Aby toho hnusáka, ktorý zabil profesora chytili.* Áno, v to dúfam tak isto ako ty. Musia ho chytiť čo najskôr. *Uškrnula sa a pozrela sa na tú oblohu. Ani si nestihla všimnúť, ako je tu nádherne. Naozaj krása.* Prosím ťa sľúb mi, že ak niečo budeš vedieť, povedz to riaditeľke. Sľúb mi to. *Prosila ho. Prosila by každého, koho by stretla. Obávala sa, že vraždy budú pokračovať a že niekto zabije niekoho pre ňu naozaj blízkeho. Ten vrah mohol byť ktokoľvek.*

Áno, myslím, že to bolo až príliš nečakané. Dúfam, že vraha čoskoro nájdu. *Keď tak nad tým rozmýšľal, nechápal, ako sa mohol tak zmeniť. On dúfal len v to, že Char nechytia. Aspoň nie teraz. Klamal, ako sa len dalo, aby si Sar myslela, že je medzi tými dobrými. Zlo ho posadlo veľmi rýchlo a už sa nedalo uniknúť. Ako malý skoro podrezal svojho kamaráta a odvtedy sa snažil zmeniť. Aj sa mu to podarilo, no to znamenie v ňom vzbudilo niečo zlé a zároveň silné. Nedalo sa z toho výjsť.*

*Z jej očí takisto vyhŕkli slzy.* Áno, aj mňa. Nikto nečakal takúto vraždu. Vôbec nie profesora. *Začala tam plakať ako malá. Všetky tie spomienky sa pred ňou vyjavili. Mala by dôjsť na iné myšlinky, len to nešlo. Ako mohla myslieť na niečo iné, keď pred ňou stojí človek, ktorého to tiež zasiahlo? Čo mu má teraz povedať "Poďme si dať tekvicový džús"?. To predsa nejde. Vyplakať sa a pomaly sa cez to preniesť, to musia teraz urobiť. Na škole to teraz vypadá rôzne a pravdepodobne sa tu budú diať ešte hroznejšie veci než sú vraždy. Nechcela na to ani pomyslieť, no inak sa to nedalo.*

*Zamračil sa.* Nič mi nie je. *Odvrkol jej obzvlášť nepríjemným hlasom. Dá sa povedať, že na ňu zvrieskol, ako by mu niečo spravila. Proste nechcel,aby tu bola. Musel porozmýšľať, čo teraz bude so smrťožrútmi. Jedna vražda sa už konala. Možno už aj ďalšia, len o tom nevedel. Ale musí sa tváriť, akoby medzi nich nepatril. Mal by byť na Sar milý. Tá by medzi nich nikdy nezapadla. Aj on kedysi taký bol, ale zmenil sa a to dosť podstatne.* Prepáč, ja len...nie je mi moc dobre. *Ospravedlnil sa jej, aj keď to tak nemyslel. Musí byť presvedčivý a aj mu to celkom išlo.* Vieš, tá smrť profesora ma dosť zarazila. *Z jeho očí vyšli falošné slzy. Za tie roky, čo hral v školskom divadle sa toho veľa naučil. Falošné slzy boli jedno z toho.*

*Videla na ňom, že nechce, aby tu bola, no ona zistí za každú cenu to, čo mu je. Nikdy takýto nebol. Vždy bol milý a pozorný, no teraz akoby sa v ňom niečo zlomilo.* Pete, je ti niečo? Mne to môžeš povedať. *Starostlivo ho pohladila na pleci, aby videl, že jemu môže veriť. Ale jeho to asi nezaujímalo. Od karu bol ako vymenený. Asi to chce len čas. Znovu sa na neho úprimne pozrela a dúfala, že jej niečo povie.*

Ahoj. *Pozdravil ju otráveným hlasom. Naozaj chcel by sám.* Mne je to jedno. Pre mňa za mňa tu ostaň. *Musel porozmýšľať o tom, čo bude teraz robiť. Radšej si Sar ani nevšímal a pokračoval v pozorovaní hviezd. Chcel, aby odtialto odišla, ale nepovedal jej to. Teda, možno by aj chcel, no potom to bude ľutovať a on nepotrebuje mať nejaké výčitky. Na to fakt nemal náladu. Po pravde, on teraz nemal náladu na nič.*

*Fúkal vietor a ona sa len tak prechádzala po hrade. Rozhodla sa, že sa musí prekonať a ísť na 5. poschodie. Od tej smrti mala z tohto celého poschodia hrôzu a bála sa sem vôbec spraviť jeden krok. Prešla okolo Astronomickej veže, keď zbadala Petra. Netušila, čo tu môže robiť. Prišla až k nemu a pozrela sa na neho.* Ahoj. *Pozdravila ho celkom prekvapene.* Čo tu robíš v takúto neskorú hodinu? *Prečo ju to vlastne zaujíma? Bola to jeho vec a možno mu tu aj zavadzia.* Prepáč, ak ti tu zavadziam, radšej už idem. *Povedala mu celkom smutným hlasom a otočila sa na druhú stranu.*

*Prechádzal sa po hrade. Potreboval miesto, kde by bol uvoľnený a slobodný. Nevedel, kde má ísť, keď narazil na toto miesto. Bol na astronomickej veži. Bola už noc a hvizdy žiarili. Vyzeralo to ako v roprávke, aj sa tak cítil. Pozrel sa cez ďalekohľad a videl dve súhvezdia. Cítil sa taký...voľný. Fúkal príjemný vietor, ktorý mu rozfúkal vlasy na všetky svetové strany. Zasmial sa na tom a postupne si prehlidal hviezdy a mesiac. Nádhera.*