Spálňa

*Nie je schopná vydať zo seba ani jedno slovo, len vyjavene zíza.Ako sa to mohlo stať? A čo sa vlastne stalo? Beží jej hlavou. * Ja...ja..neviem *Povie potichučky jemným hláskom keď Caleb berie na ruky malú Zoe. Okamžite ich nasleduje do knižnice.*

*Drží ju v rukách a zíza na ňu.* Čo robíš? *opýta sa smerom k malej. Ako mohla tak vyrásť? A ako aj Ann naznačila. Je to vôbec ona? Ale áno! Má Annine oči. Nie je možné, že by tie oči mal niekto iný. Pozrie na Ann úzkostlivým pohľadom.* Knižnica. *povie.* Musíme nájsť čo sa deje. *hovorí akoby v tranze. Ak mu dcéra bude rásť podobne... Dúfa, že v Rokfortskej knižnici nájdu niečo o vílo-ľudských deťoch. Alebo žeby to bol ojedinelý stav?* Čo tvoje víly? Nemôže to byť... z toho rýchleho tehotenstva? *opýta sa potom. Vykročí a ani si neuvedomuje, že Zoe je v jeho náručí a pozerá na neho s obrovskými okálmi. Dúfa, že Ann ide za ním.*

*Pribehne za Calebom do kabinetu a zbadá Zoe. Zoe?? Neverí vlastným očiam. Je to Zoe? * To nemôže byť Zoe! Ona... ona... nie, to nemôže byť ona. *Je v šoku. Stojí a ani sa k nej nepriblíži, len ju pozoruje z diaľky. Z bezpečnej vzdialenosti. Pomyslí si. Pozrie na Caleba s otázkami v očiach a celá sa roztrasie ešte viac. Na jednej strane je rada, že sa našla, no vôbec jej nepadol kameň zo srdca akoby to za normálnych okolností čakala.*

*Caleb panikári a spolu s Ann prehľadáva izbu. Odrazu sa zdá akási veľká. Toľko miest, kde by mohla Zoe byť. Ale ako? V rýchlosti vtrhne do kabinetu. Nerozmýšľa. Zoe sa tam nemala ako dostať. Ale čo má robiť? Prekvapí ho pohľad, ktorý sa mu tam naskytne. Už len to, že tam Zoe je. Nie len že tam je, ale ona sedí a hrá sa s čímsi, čo mal na poličke. Ona sedí?* Zoe! *zvolá z úľavou a zodvihne ju na ruky.* Ann! *zavolá na ňu, nech nepanikári a príde aj zo Zoe do spálne. Len sa mu to zdá alebo narástla o dobrý kus?* Ona... vyrástla. *povie nechápavo a sleduje ju. Takto bude rásť... dokedy?*

*Spokojne sa usmieva, keď v tom aj ona pozrie na posteľ.* ZOE! *Vykríkne a celá zbledne.* Kde je? *Pozrie vystrašene na Caleba a začne prehadzovať nábytok, vankúše a všetko čo sa jej dostane pod ruky.* Zoeeee! *Kričí ako o život a srdce jej búši tak, že ešte chvíľu ju bude hľadať a skolabuje. Niekto ju uniesol? Kam zmizla? Zachvacuje ju panika. Celá sa začne triasť. Moja malá Zoe, kde si? Rozplače sa.*

*Poteší ho, že bozky mu opätuje a že zrejme spravil to, čo od neho chcela. Škoda len, že mu to nenapadlo skorej. Po jej otázke sa uškrnie.* Kto je Gabrielle? *Zatvári sa naoko nechápavo a široko sa usmeje. Znova ju začne šťastne bozkávať. Si strašný idiot, Richardson. Beží mu hlavou. Len idiotom to tak neskoro zapaľuje. Bozkáva ju a medzitým hodí očkom po Zoe. Ktorá tam nie je.* Zoe. *povie a prestane Ann bozkávať.* Kde je Zoe?! *opýta sa a vyskočí na nohy. Na posteli nie je, na zemi nie je...*

*Celá omráčená čo sa momentálne stalo len nachvíľu vyvalí oči. Slovami sa ani nedá opísať čo cíti a tak si len vychutnáva Calebove bozky a mlčí. Najradšej by sa od šťastia rozplakala, ale na to je ešte skoro. Túžila po objatí a bozkoch už od pôrodu. Konečne! Usmieva sa a slastne pradie ako mačička. Obíjme ho tiež a bozky mu opätuje no samozrejme nezabudne ani na uštipačnú poznámku. To by nebola ona.* Takže kašeleš aj na Gabrielle, áno? *Má rada keď je všetko konkrétne a jasné. No stále sa v kútiku duše usmieva. Je jej jasné, že Gabrielle myslel ako prvú na ktorú kašle. Uškŕňa sa. Keď ona tak rada dráždi hada bosou nohou. Má to jednoducho v povahe.*

*Sleduje ju a počúva. Ale čo spravil zle? Obvykle si nedokáže priznať chybu. Teraz ju tam ani nevidí. Nevidí nič, čo mohlo spôsobiť tento ich stav. Ospravedlnil sa. Mal pocit, že prejavil dosť úprimnej ľútosti. Naozaj ho to mrzí! Čo má ešte robiť? Padnúť jej k nohám? Zdá sa mu, že čím viac sa snaží ísť do hĺbky, tým viac to je horšie. Kto sa má v tých ženách vyznať? Pozrie na Zoe ležiacu na posteli vedľa Ann. Môže ju tak ľúbiť? Tak veľmi, že má pocit, že sa tam už nikto iný nezmestí. Ale predsa. Pozrie na Ann. Inak. Pred chvíľou na ňu pozeral s bolesťou, ľútosťou, ospravedlnením. Teraz s láskou a odhodlanosťou. Nenechá jeden sprostý žart, aby im zničil šťastie. Schmatne Ann za pás a pobozká ju. Náruživo, vášnivo, dlho.* Ľúbim ťa a kašlem na všetky ostatné, jasné? *hovorí jej medzi bozkami.*

*Stále sa jej zdá, akoby to naznačoval len jej. Podozieravo ho počúva.* Ja ti rozhodne nebudem hovoriť, čo máš robiť. Na to príď sám. *Odvráti odmietavo hlavu. Nechápe čo stále potrebuje vedieť. Večne mu treba niečo kázať, riešiť a poučovať ho. Na to ona čas nemá. Má predsa malú Zoe. Keď si ma chce získať, nech sa o to teda aspoň pokúsi a nie len sa vypytuje. Mračí sa. * Ospravedlnil? To je všetko? Vieš vôbec ako si mi tým ublížil? *Povie mu s výčitkou v hlase narovinu.*

Nie ty. My obaja. Spolu. *povie trpezlivo. Nie je rád, že sú na tom podobne. Chce ich hádku vyhlásiť za uzavretú a tešiť sa zo Zoe ako správni rodičia.* Ja... prosím, povedz mi... čo mám ešte urobiť? *opýta sa zmučene. Trápi ho to a je to na ňom aj vidno.* Povedal som ti, že to bol hlúpy žart. Ospravedlnil... *Nie. To nie je dosť. Jasné, že jej to nestačí. Ale nevie čo má spraviť, aby bola spokojná. Pokrúti hlavou, akože nesúhlasí s tým čo hovorí a pozrie jej do očí.* Prosím ťa, nemlč. *požiada ju. Chce, aby sa rozprávali ako dospelí ľudia.*

Riešiť? *Pobavene sa pozrie.* Takže ešte JA mám niečo riešiť, áno? *Podvihne obočie. Tak nedosť že ju pourážal, ešte aj ona má niečo riešiť. Drzosť. Smutne si pomyslí. Caleb už nie je taký akým býval. Má sto chutí odísť. Ake neurobí to. Už len kvôli malej Zoe, ktorá začala rásť ako z vody.* A čo presne máš namysli že mám riešiť? *Stále jej vŕta v hlave.*

*Zdá sa mu akási odmeraná. Žeby predsa len nebol tak úplne za vodou?* Mieniš byť na mňa len naštvaná alebo niečo aj riešiť? *opýta sa jej rozhodne. Nemá rád zutekanie z hádok, ignoráciu a neriešenie. K čomu to vedie? Len k ďalším hádkam. Preto teraz čaká aspoň niečo. Aspoň náznak, že chce niečo riešiť.*

Dobré ránko. *Odzdraví, no bozk mu neopätuje. Neodpustí mu tú Gabrielle tak ľahko, musí si to zaslúžiť. * Áno, má moje oči. *Usmeje sa a nepovie, že okrem nich vyzerá celá po Calebovi. Snaží sa s ním komunikovať minimálne. Je veľmi zvedavá, ako dnes vyrieši ten apartmán. A ozaj... Už dlho som nevidela Sar... Pomyslí si, no v tom jej zaškvŕka v bruchu. Počkám kým Zoe dopapá a pôjdem sa najesť.*

*Uvedomí si, že Ann už zaspala. Pousmeje sa. Vôbec nemusel zväčšovať posteľ. Chvíľu na ne hľadí, no je unavenejší ako čakal. Zatvoria sa mu oči a o chvíľu aj mozog.
Na ďalšie ráno sa zobudí, no neotvára oči. Plač, ktorý ho prebral o chvíľu utíchne a on otvorí oči. Čo sa stalo? Vidí Ann, ako kŕmi malú a ako sa na ňu usmieva. Posadí sa a pobozká ju.* Dobré ránko. *zapraje jej s úsmevom a pozrie na Zoe. To meno sa jej úplne hodí.* Má tvoje oči. *usmeje sa a pozrie do tých Anniných.*

*Ráno ju zobudí plač Zoe. Je hladná. Nevie čo sa stalo včera, ale Caleb spí s nimi a posteľ je akási väčšia. Dá mu pusu na čelo a Zoe papať. Obzerá si ich oboch. Najprv Caleba, ale rýchlo sa otočí na Zoe. Sleduje jej malinkaté jemné krídielka. To ich už bude mať stále? Pousmeje sa. Čo z nej asi tak len vyrastie? Stále ju sleduje a študuje. Aká je malinká. Ako pekne papká. Usmieva sa. Celá Caleb. Len oči má po nej. A možno aj povahu, to sa uvidí. Som zvedavá, akou rýchlosťou rastú také malé vílčatá. Zdá sa jej byť o dosť väčšia ako bola včera keď sa narodila.*

*Pousmeje sa. Zrejme bola hlúposť hádať sa o tomto s vílou.* Človek ti chce urobiť dobre, ale spraví úplný opak. *"posťažuje" sa s miernym pobavením. No nemôže nič urobiť. Beznádejne sa začne obzerať a mávať rukami. Veď je čarodejník! Pozrie na Zoe a usmeje sa. Krásne spinká. Zoberie prútik a posteľ zväčší. Teraz sa v izbe nedá ani pohnúť, ale na posteli sa v pohode vyspia traja ľudia. Žiarivo sa zaškerí na Ann a ľahne si pri ňu. Jednou rukou ju objíme.* Spokojná? *opýta sa s úškrnom. On so sebou spokojný teda je.*

Samozrejme, že by sme sa vyspali na zemi. *Tiež neveriacky krúti hlavou.* Veď ja som jej teplo, nie? *Caleb si k nim napokon sadne.* Nechcem, aby si nad nami sedel, nepovyšuj sa.* Žmurkne a uškrnie sa. Chcem aby tu ležal. Pomyslí si a dá Zoe zatiaľ papať. Lenže medzitým zaspí aj ona.*

*Čo na tom nerozumie? Jasné, je víla.* Chceš mi povedať, že by si sa vyspala na zemi? *opýta sa neveriacky a pozrie na Zoe.* Malá potrebue teplo. *povie napokon. Má pocit, že jej to nebude stačiť. Oni by jej dali tepla koľko by potrebovala. Ale na čo spať v lese, keď majú aj posteľ? Sedí vedľa na posteli.* Som tu. *povie. Je šťastný, že chce byť pri ňom a že sa na neho zrejme už nehnevá.* Kto čakal, že to bude také rýchle? *uškrnie sa aj on. Zaumienil si sedieť pri nich, kým nezaspia. Potom prejde na.gauč. A ožno nie. Možno bude na nich celý čas hladieť.*

Ale prečo sa ti to nepáčilo? *Stále nechápe. Veď príroda je predsa taká krásna. * Ja chcem, aby si spal s nami! *Pozrie sa smutne ale zároveň rozhodne.* Tu spať bez teba nebudeme. *Prehodí a čaká čo Caleb urobí.* Apartmán mal byť už dávno vybavený. *Uškrnie sa.*

Ďalšie možnosti nie sú! *Ohriakne ho.* Zoe sa ti nepáči? *Zaklipká smutne očami.* Ľúbim ťa, Caleb. *Myslí to aj vážne, ale aj sa pokúša líškať mu trošku. Obíjme ho. Pohladká si bruško a usmeje sa na neho.* Moje bruško už je hladné. *Prehlási so smiechom a vykročí na raňajky.*

*Nespokojno-pobavene sa uškrnie. Dobre, tak to nechá tak. Ale nech sa potom nečuduje, že sa vypytuje.* Zoe. *zopakuje, aby sa uistil ako to znie. Pozrie na Ann. Zrejme je presvedčená.* Ďalšie možnosti? *opýta sa tónom, ktorým naznačuje že s ďalšími možnosťami počíta. Aj keď si je vedomý, že to tak zrejme nie je. Postaví sa tiež a s láskou ju pobozká.* Poďme. *povie potichu a usmeje sa.*

Nechaj tak. *Usmeje sa a pobozká ho.* Áno, budeme mať dievčatko a bude sa volať Zoe! *Prehlási sebavedome, bezkompromisne a veľavážene. Postaví sa. *Tak čo? Ideme sa najesť? *Usmeje sa na Caleba.*

Takže grobianom. *zopakuje dotknuto. Občas je na seba citlivý. Ale aj keby nebol... pre tie malé špiny je grobian. Veď dobre.* Ale ty si sa ich teraz vzdala? *opýta sa. Veď boli jej život. Nedá sa urobiť kompromis?* Ty máš tých príbehov viac. *zasmeje sa a potom sa mu rozžiari celá tvár. Takže áno, bude mať dcéru. Natešene si dá nohy pod seba a skloní sa k brušku. Dá naň pusu a potom aj Ann na pery.* Aké jej dáme meno? *opýta sa s nadšením potichu, pár centimetrov od jej tváre.*

*Neodpovedá na otázku s kríkmi.* Na mňa sa hnevajú preto, lebo citujem: ,,Keď si to polodieťa chceš nechať s takýmto grobianom, zmizni!´´ Treba k tomu ešte niečo dodať? *Smutne sa pozriem do zeme.* Dieťaťu by to urýchlenie ublížiť nemalo. *Usmeje sa.* A s Nessou... to je na dlhý príbeh. *Žmurkne na neho.* A áno... OBE! *Rozžiaria sa jej oči.*

*Usmeje sa. Ani si nepamätá, kedy bol naposledy tak strašne rád, keď sa zobudil vedľa ženy. Vlastne nikdy nebol takto rád.* O kríky? *opýta sa neisto. Prečo kríky? No jasné, išla za vílami, ktoré žijú na lúke. Asi. Mierne sa zamračí, ale nerozvádza to viac.* Prečo sa hnevajú na teba, keď som ti "ublížil" ja? *opýta sa po jej vysvetlení a slovo ublíži zvýrazní úvodzovkami. Je rád, že mu začala udalosti vysvetľovať bez toho, aby sa opýtal. Už sa začínal cítiť fakt zle, keď sa stále niečo vypytoval. Počúva ju a víly sú mu čoraz viac nesympatickejšie.* Ale prečo by si nemala mať dieťa... so mnou? *opýta sa pohoršene a zamyslene. Oprie sa o operadlo postele a teraz pololeží. Zoberie jej ruku a začne sa s ňou hrať. Urýchlili prírodu. No to si stihol všimnúť. Usmeje sa na bruško. Aspoň sa nebude musieť trápiť celých 9 mesiacov.* A dieťaťu to neublíži? *napadne mu napokon. Predsa... zrýchlený rast. Bude v poriadku? Keď spomenie Nessu, usmeje sa. Prečo je tá víla tak iná od ostatných.* Čo máte ty a Nessa spoločné? *položí ďalšiu otázku, pričom myká rukami, čím chce naznačiť nejaké puto, či čo. Fakt ho to prestáva baviť. Stále sa pýtať. Potom tu čosi dojde. Obe? Najskôr to bral len ako... Nessa zachránil seba a Ann. Ale... Prudko sa posadí.* Obe? *zopakuje vzrušene. Bude mať dcéru??*