Rokvillské nastupište

*Sleduje postavu sediacu na zemi, nazdávajúc sa, že to je práve jej sesternica. Obráti k nej svoju hlavu a ona sa spokojne usmeje sama pre seba. Áno, je to ona. Shiv. Vždy si k sebe nejako nájdu cestu. Momentálne to je taký paradox. Žijú blízko seba, konečne majú príležitosti tráviť spolu viac času, no aj tak si k sebe musia hľadať cestu. Aj tak sa stretnú len v náhodných situáciách, keď ich srdcia ich k sebe privádzajú. Žiadne dohody, žiadne kaviarne. To sa jej na tom páči. Vždy boli istým spôsobom iné. Netuctové. Shiv sa postaví a ide jej v ústrety. Všimne si na jej čele drobnú vrásku. Sústredenie, rozmýšľanie. Na čo myslí? Nevie. Vie akurát to, že ona je rada že ju vidí. Usmeje sa, odhaliac tým svoje zuby a aj ona vykročí. Keď sa k nej priblíži dostatočne blízko, natiahne svoje ruky a objíme ju. Objíme ju silno. Akosi z nej čosi opadlo a vystriedala to úľava. Neuvedomila si, ako jej chýba, kým ju teraz nestretla.* Shivka, zlatá. *povie príjemným tónom, akoby uspávala dieťa, prihovárala sa vílam alebo hladila kvapku rosy. Cíti, že niečo sa so Shiv deje. Pokúsi sa to napraviť. Bude sa k nej správať presne ako k tomu dieťaťu. Jemne, citlivo a s láskou. Vždy bola tá staršia. Vždy bola tá, čo ju chránila. Hnevá sa na seba, že pri svojich povinnostiach na ňu zabudla.*

*Prekríži si nohy, prižmúriac oči, keď potláča chlad. Vystreté ruky si podoprie o studený kameň, pričom zakloní hlavu so zatvorenými očami a natiahnuty krk je ľahkou korisťou pre mrazivý štipľavý vietor, no ona si to užíva, hoci jej to vadí. Protichodné pocity, ako vlastne moemntálne všetky pocity v nej. Zatrpknuto privrie oči a s povzdychom sa predkloní a obíjme rukami, aby sa ochránila pred vetrom. Skučanie okolo nej v nej len prehlbuje pocit samoty, alebo ešte horšie, osamelosti, ktorá jej v jej očiach ešte horšia. No tento pocit naruší slabý zvuk v bláznení vetra. Známy zvuk, ponášajúci sa na hlas jeidnej osoby, ktorej prítomnosť teraz znesie. V zvuku toho hlasu rozpozná časť svojho mena, no nie je si istá, či vietro neodniesol zvyšok, No i tak prudko zvrtne hlavu a jej predchádzajúce očakávania sa naplnia, keď zazrie poletujúce ryšavé pramene chránené kapucňou na útlej poostave. * Sao?* povie skôr pre seba, keďže je málo pravdepodobné že sa jej slabý hlas dostane až k Saorise. No podnieti ju to vstať z mŕtveho kameň nástupišťa a oprášiac si z rúk pár smietok a s opatrným pohľadom plným očakávania s naklonenou hlavou uprie oči na svoju sesternicu v pomalom pohybe smerujúcom k nej. Ako ju tu našla? Vŕta jej hlavou znepokojivá myšlienka, spôsobiac mierne zamračenie, no nie natoľko aby sa Saorise mohla nazdávať že sa nepotešila jej príchodu.*

*Musí ísť von. Začína jej preskakovať z toho hradu. Začínala si myslieť, že túto prácu má rada. Bolo to zrejme len krátkodobé rozpoloženie. Vyjde von v bunde s kapucňou a nadýchne sa čerstvého vzduchu. Čo najrýchlejšie prejde cez bránu a ide po cestičke (asi) do Rokvillu. Chcela by sa znova stať starou dobrou Saorise. Bezstarostná, užívajúca si, cestujúca, bez záväzkov... Uvedomila si, že človek musí byť na riaditeľovanie pripravený. Mal by to chcieť. Nejde to len tak, z prinútenia. Ona trpí. Nikdy to nechcela. Kráča rýchlo, neuvedomujúc si kam. Len preč z toho hradu. Zvláštne, ako človek môže tak jednoducho znenávidieť niečo, čo pred tým miloval. Neznáša sa za to, že hrad znenávidela. Kedysi ho milovala. Príde do Rokvillu a kráča uličkami. Zafúka silný vietor a rozhádže jej vlasy. Prebudí sa zo zamyslenia a všimne si, že sa dostala na stanicu. Úsmev. Nostalgia. Niekto tam sedí. Prižmúri oči, pretože je už tma a nevidí veľmi. Červené vlasy, typická póza.* Shiv? *Ako dlho ju nevidela! Urobí k nej dva kroky. Shiv býva v Rokville a nevideli sa už večnosť.*

*Pohne sa aj s ostatnimi detmi tahajuc kufor, klobuk ma v ociach ale diva sa pred seba. Ked si vsimne obrys hradu usmeje sa a kraca dalej dopredu*

*zastaví sa a akurát ,že stihol nejakého učiteľa už aj behal za ním.Dobre ,že stihol! *Uff!.*Vdychol si a ďakoval sám sebe.*

No,*opäť použije zosilujúce kúzlo na svoj hlas.* I keď to nie je podľa mojich predstáv, ale niečo tomu podobné ste vytvorili.*povie chladne a bez nadšenia.* Teraz spoločne prejdeme na recepciu v Rokforte.*prísne pozrie na dievča, ktoré nedáva pozor.*Ak si niekto zaumieni, že opustí túto výpravu, je pravdepodobné, že sa pri najlepšom stratí. Horšie varianty vám radšej nebudem ani hovoriť.*Otočí sa im chrbtom, až sa jeho kabát zvlním rýchlim pohybom.* Za mnou!*dodá a prútik si schová do náprsného vrecka. Vydá sa na cestu na recepciu.*

Prejsť do recepčnej miestnosti

*Pomalym krokom dojde k radu a zaradi sa. Obzerajuc sa a divajuc na ostatne decka. Premysla ako sa asi dostanu k hradu, chyri kufor pevnejsie lebo je trochu nervozna*

*Po úmornej ceste vlakom vyjde na čistý vzduch. *Páni! Tak som si to teda nepredstavovala. Je to tu úžasné! *Obzerá sa okolo seba a hľadá Alison. Nikde ju nevidí a tak sa postaví trochu bokom a čaká ju tam. Zatiaľ sleduje ostatných študentov pretláčajúc sa pomedzi seba, aby sa dostali k učiteľom. *Som zvedavá aký bude Rokfort. *Plná očakávania stojí a čaká kým jej kamarátka Ali tiež vyjde dverami vlaku a pridajú sa spolu ku skupine prvákov.*

*prezerá si tváre nádejných študentov. Jeho chladné oči bodovo skáču z hlavy na hlavu. Upraví si rukávy na svojom predĺženom kabáte a ruky si prekríži na hrudi, čakajúc, kým sa všetci zoradia.*

*Pousmeje sa na nu*Jasne *povie napravi si klobuk a poobzera sa* Je to tu uzasne *Usmeje sa*

*Vyjde z vlaku spolu teda tesne za Christinou s vozíkom na ktorom sú jej kufre. *Fífa! Kde to sme?!*Spýtavo sa pozrela na kamarátku s miernym úsmevom. Keď upočula mužský hlas trocha sa zarazila a obzrela.Videla od koho prichádza tak ho počúvla a prišla k nemu. *Christine môžem byť s tebou dvojica?*Spýta sa Christiny a čaká na odpoveď.*

*vyjde z vlaku ťahajúc za sebou kufor, ked stane na nastupiste poobzera sa a zostane stat na nastupisti. Ked zapocuje. Nejaky hlas otočí sa a vismne si niekho asi učiteľ pomysli a prístupy, dávajúc si na hlavu čierny klobúk *

*S pokojným pohľadom a postojom stojí na nástupišti a čaká kým Rokfortský expres nezastaví. Akonáhle začnú vybehovať deti z vlaku, priloží si prútik ku krku a použije kúzlo na zosilnenie jeho hlasu.* Prváci!*zvolá zvučne.*Všetci poďte ku mne. Zoraďte sa do dvojíc.*dokončí a skúmavým pohľadom prezerá tváre študentov.*