Riaditeľňa

Och. *vzdychne ešte raz. Keď zazneje jeho ustráchaný tón, rýchlo na neho pozrie. Bolí ho niečo? Ublížil si nejako? Keď nasleduje jeho pohľad všimne si motýľa. Pousmeje sa a trochu zosmutnie. Nemuselo to skončiť ako to skončilo... Motýľ žiari viac a viac až si Sao myslí, že vybuchne od toľkej žiary. No on nevybuchne. Začne sa rozpadávať na zlatý prášok. Jeho čas zrejme vypršal. Bolo to pekné divadielko nebyť plaču, ktorý nasleduje. Liam si k nemu vytvoril vzťah. Keby aspoň vedela to zaklínadlo! Pozrie na bezradný smútok jej adoptívneho syna a trhá jej srdce.* Kota. *začne chlácholivým hlasom. Sadne si pre neho, zoberie ho do náručia a nežne ho začne hladkať.* Vieš, motýle na zemi neostávajú navždy. Tak ako hocičo iné, aj ony musia zomrieť, aby ďalšie mohli žiť. *snaží sa mu vysvetliť.* Tento tvoj teraz išiel do motýlieho nebíčka, kde bude mať kvety, slniečko a motýlích kamarátov. *povie. Snáď ho to upokojí.* Ak chceš, zoženiem ti nového. *pousmeje sa a pobozká ho na čelo.*

Vonku.. *Zahľadel sa na motýľa vznášajúceho sa nad ich hlavami. Motýľ však zrazu zastal vo vzduchu, akoby zamrzol.* Mami! *Povedal ustráchane a ukázal na motýľa. Motýľ začal žiariť ako nikdy predtým a nakoniec sa začal rozpadávať na drobný zlatý prášok, ktorý sa vzniesol k oblohe a zmizol. Po motýľovi nezostala ani stopa. Liam sa rozplakal. Sadol si na zem a drobné rúčky si dal na oči.*

*Vyjde zo spálne, kde robila akési papiere. Nechcelo sa jej byť stále v pracovni. Keď prišla a nenašla tam Liama, zľakla sa. Veľmi. Srdce jej začalo búšiť, dych sa jej zrýchlil a zalial ju pot. Otvorené okno?! Zhrozene sa pozrela tým smerom. Okamžite vystrelila k oknu a pozrela. Bála sa najhoršieho. Na tráve pod ním nič nebolo. Dobré znamenie. Ale kde je?! Rozhodne sa vydať na potulky po hrade kým ho nenájde. Rýchlo otvorí dvere a už-už chce vykročiť, ale tam stojí sám Liam.* Liam! *zvolá s úľavou, ale trochu aj karhajúco.* Kde si bol!? Liam, toto mi už nerob! *hovorí ustarostene, zohne sa k nemu a silno ho objíme.*

*Hral sa s malým motýľom, čo mu dal Alex. Krúžil mu nad hlavou a Liam sledoval jeho nádherne sfarbené žiariace krídla. Načiahol ruku k motýľovi, že sa ho chce dotknúť, keď v tom motýľ vyletel k plafónu a cez pootvorené okno vyletel až na nádvorie Rokfortu.* Stoj! Nechoj preč! *Kričal Liam. Otvoril dvere na riaditeľni a rozbehol sa po chodbe, po schodoch, cez prízemie von a odtiaľ na nádvorie Rokfortu. Motýľ si sadol na fontánku a pil. Liam sa usmial na motýľa a sadol si na zem. No v tom motýľ znova vzlietol a letel preč - Liam za ním. Ocitol sa na kopci plný kvetov. Motýľ sedel na veľkej púpave. Liam si ľahol do vysokej trávy a pozoroval oblohu.* Aha! Zajac! *Ukazoval svojím drobným ukazovákom na oblak nad ním, čo sa podobal na zajaca. Oči mu žiarili a tráva ho jemne šteklila po jeho červených bacuľatých líčkach.*

Pekný deň. *zapraje jej ešte kým odíde a usmeje sa. Alison bude profesorka. Jej Alison. Ale to jej privodí myšlienku... To som až taká stará? Pozrie na Liama, ako sa hrá. Aký bol dobrý! Celý čas ani nemukol. Podíde k nemu a pridá sa k jeho hre.*

*Přikývla a došla ke dveřím.* Zatím. *Usmála se a pak zmizela ven. Byla ráda, že to šlo docela hladce. Bude tu učit!! Zaradovala se.*

Samozrejme, koľko len chceš. *žmurkne na ňu. To je všetko čo od nej potrebuje. Je rada, že Alison zostáva.* To je všetko. Pošli, alebo dones, to kedy chceš a potom si ťa zavolám. *povie jej s úsmevom.*

// //
*Pochopila a přikývla.* Dobře. Dáš mi na to trochu času? Poslala bych ti to sovou, anebo bych ti to donesla osobně. Co říkáš? *Usmála se, no dopila z hrníčku a chystala se k odchodu. Potřebovala si to promyslet.*

*Pousmeje sa. Čakala, že nebude vedieť.* Len mi na jeden pergamen napíšeš nejaké učivo, poznámky alebo body, podľa ktorých budeš vyučovať na svojej hodine. Napríklad prvej. *vysvetlí jej s úsmevom //napíš mi do PM rpg vzorovej hodiny//*

*Zazubila se, vstala a taky jí podala ruku. Pak se ale zase zarazila. Učivo?* Jak to myslíš? *Nechápala. Měla napsat učivo. Znamenalo to, že měla napsat něco jako pan Rogers, podle kterého by se řídila celý rok? Podle kterého by učila?*

*Pousmeje sa a prikývne. Sama pre seba.* Dobre, Alison. *začne formálnejšie.* Týmto ťa oficiálne prijímam za profesorku Astronómie. *prednesie slávnostne a postaví sa, aby jej podala ruku.* A ešte. Potrebovala by som, aby si mi napísala jedno učivo. Len tak vzorové. *povie jej už neformálnym tónom a s úsmevom.*

A tak.. *Skoro se placla do čela.* Protože to tu mám moc ráda.. *Pousmála se.* Nedokázala by opustit tohle místo a lidi.. Nevím, jak to jinak vysvětlit.. *Pokrčila rameny, doufala že to bude stačit.*

*Zle počula jej otázku, ale toto bola odpoveď na jej ďalšiu otázku. S úsmevom prikývne.* Dobre a to, čo som sa pýtala naozaj. Prečo tu chceš učiť? *uškrnie sa. Príde jej zbytočné robiť pohovor s Alison. Je jej to čudné.*

Astronomie. *Potvrdila s úsměvem. Už myslela, že má vyhráno, než se jí zeptala.* Proč astronomie? *Zapřemýšlela. Proč vlastně?* Já.... možná to bude tím, že jsem pana Rogerse měla tak ráda, ale také to bude tím, že byl výborný učitel a z astronomie dokázal udělat něco zajímavého a zábavného zároveň. Chtěla bych v tom pokračovat, protože podle mě... nechci, aby takový úžasný předmět nikdo neučil... *Dopověděla nakonec. Sand to bude stačit.*

*Nič jej nehovorí, len sa smeje na jej rozhodovaní. Chce ju nechať rozhodnúť sa samú. A nakoniec sa jej to podarí. S úsmevom pozrie do papierov a všimne si výborné známky z Astronómie. To by problém byť nemal. Čuduje sa. Denis bol jej obľúbený učiteľ a astronómia jej ho zrejme bude ešte viac pripomínať. Keď si spomenie na toho muža, na chvíľu sa zarmúti. Potom sa zhlboka nadýchne, odpije z čaju a znova sa venuje Alison. S úsmevom.* Takže astronómia. *potvrdí s úsmevom.* Prečo tu chceš učiť? *opýta sa jej otázku, ktorú kladie všetkým záujemcom.*

Asi máš pravdu.. *Uznala po notné chvíli.* Jen se nemůžu rozhodnout. A to mezi herbologií a astronomií. A nemá už herbologii i pan Bryan? *Nebyla si úplně jistá. Zase chvíli mlčela. Že by raději rostliny? Ne, vesmír, určitě vesmír. Vždycky jí bavilo na jeho hodinách diskutovat o všem možném, takže teď to po něm převezme.* Víš co? Asi..asi si vezmu astronomii.. *Řekla nakonec.*

*Už-už jej išla niečo povedať, no Alis ju predbehla. Dva?* Nechceš skúsiť radšej najprv jeden? *opýta sa jej.* Vieš, ja ti verím. *začne s úsmevom a odpije si z čaja.* Ale je to niečo, čo si ešte neskúšala. Možno prídeš na to, že ťa to nebaví vôbec alebo že by si druhý predmet nestíhala. *hovorí jej rozumne.* A nemusíš sa rozhodnúť hneď teraz. Máš čas. *žmurkne na ňu. Aj keď by ju najradšej prijala hneď teraz.*

*Vzala si jeden šálek a upila. pak ho položila zpět na talířek. Po celou tu dobu mlčela a přemýšlela. Bylo to docela závažné rozhodnutí, tedy alespoň pro ni a ty jí nikdy moc nešly. Po chvíli řekla.* Myslíš, že bych mohla učit dva předměty? *Zase zaváhala.*

*Zasmeje sa na jej rozpakoch. Očividne nevie, čo chce.* V prvom rade by si mala porozmýšľať, čo ťa baví. Ale naozaj baví. *Zdôrazní slovo naozaj. Musí učiť predmet, ktorý má rada. Ktorý jej niečo dáva. Mihne prútikom a na stole sa im objaví čaj s dvomi šálkami. Škriatkovia vždy v pohotovosti. Prútikom im naleje a usmieva sa na ňu.*

*Hrozně se zděsila jejího výrazu, když jí řekla, aby si sedla. Z těžkým žaludkem už tušila něco, co slyšet nechtěla, ale v tom se zasmála a Alison spadnul kámen ze srdce. Bude tu smět zůstat! A jak jen dlouho bude chtít. Bude tu totiž učit. V nejlepší škole čar a kouzel. V duchu se dmula pýchou a radostí.* Já-já nevím. Herbologii? Věštění? Anebo astronomii po panu Rogersovi? *Zaváhala. Vlastně doufala, že jí s tím poradí.*

*Tušila, že Alison čoskoro s podobnou požiadavkou príde. Počúva ju s úsmevom a pozerá na ňu. Je rada, že tu chce ostať a že jej vytvorila miesto, kde chce pôsobiť ďalej. Keď sa na ňu pozrie s nádejou v očiach , má chuť vykríknuť: Áno!* Sadni si, Alison, prosím. *požiada ju a pohľadá nejaké papiere v šuflíku. Pozerá do nich.* Určite by to šlo, ale... *preruší sa a pozrie na ňu s nespokojným výrazom.* ...vieš... *váha* Ktorý predmet by si chcela učiť? *vyhŕkne a zazubí sa na ňu. Možno sa jej nepodarilo natiahnuť ju a zneistiť. Nevadí. Ona je so sebou spokojná, že jej to nepovolila hneď.*

*Pousmála se a vešla dovnitř.* Je mi líto, jestli ruším, ale chtěla bych tě o něco poprosit. *Byla ráda, že už si docela zvykla na tykání.* Jak už jsem říkala, že jsem chtěla zůstat a Rokfortu. .. Pořád chci. Ale.. *odmlčela se.* ..háček je v tom, že tu chci i učit... *Kousla se do rtu. Moc by chtěla.* Myslíš, že by to šlo? *Podívala se na ní s nadějí v očích.*

*Ráno sa zobudí na to, ako sa jej Liam hrá s vlasmi. Nie hrá. Priam jej ich rval z hlavy. Zoberie si ho do náručia a pomojká ho.* Dobré ránko prajem, pánko. *povie mu s úsmevom. Bol to rým? Možno by sa mala stať poetičkou. Pozrie na hodinky a uvedomí si, že celkom prešvihla čas zobúdzania sa. Liamovi dá nejakú hračku, ktorá ešte pred nedávnom hračkou vôbec nebola. Ide rýchlo do sprchy a tam sa aj oblečie. Premýšľa, že by mala zájsť do Londýna a kúpiť mu niečo. Asi pôjde. Vyjde z kúpeľne a Liama si zoberie do kancelárie. Dá mu nejaké blbosti, ktoré mu nemôžu ublížiť a ani si nestihne sadnúť. na jej dvere niekto zaklope, tak švihne prútikom a dvere otvorí. Za nimi stojí Alison. Usmeje sa.* Alison, poď ďalej. *povie a sadne si za stôl.*

*Príde z plesu do riaditeľne a hneď aj mieri do spálne. Liama položí do veľkej postele a ona sa zatiaľ ide do kúpeľne osprchovať a prezliecť. Keď sa vráti, Liam je roztiahnutý na veľkom kuse postele. Jediné šťastie, že je tak malý. Ľahne si vedľa neho a pozoruje ho. Nechce zatvoriť oči a tak spôsobiť zmiznutie tej tváričky. No jej únava nad ňou vyhrá a zaspí tiež.*