Veľká Sieň

*príde sa pozrieť do Veľkej Siene trocha sa poobzerá po neznámych ľuďoch, keď niekoho nepozná zamieri k jednému oknu a pozrie sa von oknom na pekné čisté nebo. Trocha ho to upokojuje ani nevie prečo. Sem tam sa pozrie na hodiny no keď si spomenie, že nikam sa neponáhľa tak si len vydýchne*Konečne kľud...*zašomre potichu a vôbec sa už neotáča k druhým ľuďom*

*Už sa obzeral, kde sa riaditeľka zdržala a aj sa strachoval, či vôbec príde.. no keď sa ukázala, s povzbudivým úsmevom ju doprevadil až k rečníckemu stolu a modlil sa k Merlinovi, aby jej dal silu zvládnuť úvodné slová* Na Rokfort! *predniesol prípitok spolu s ostatnými členmi profesorského zboru a so zdvorilým úsmevom kývol k celému radu, keďže sedí na samom kraji. Len čo sa napije, pohár odloží späť na stôl a poobzerá si rady pred sebou. Zatiaľ nemajú veľa študentov, no ak tento rok vyjde, je si istý, že rodičia prihlásia svoje deti v hojnejšom počte. Určite sa zastaví dnes aj za riaditeľkou, no teraz sa snaží upútať jej pohľad,ako prechádza popri ňom, pričom jej uznanlivo kývne hlavou. Zvládla to.. pomyslí si a potom sa pridá k potlesku, ktorý sa po jej slovách rozniesol po sieni*

* Rýchlo zbehla dole po mramorových schodoch do vstupnej haly, a zastala vedľa otvorených dverí do rušnej Veľkej Siene. Dúfala, že aj keď ide pozde, ľudia vnútri sa zatiaľ zabavia sami medzi sebou, a nevšimnú si, že chvíľu mešká. Bolo to tak, ako si myslela. Všetci sa medzi sebou zabávali. Vošla do vedľajších dverí, ktoré sa otvárali do úzkej chodby. Prešla ňou a otvorila druhé dvere, ktoré boli naľavo. Viedli zboku k učiteľskému stolu. Pomaly prešla až k tomu rečníckemu pultu, ktorý stál uprostred. Ako riaditeľka by mala predniesť príhovor. Priložila si prútik k hrdlu a zašepkala* Sonorus!* Potom nahodila odhodlaný výraz sprevádzaný úsmevom a začala.* Ehm.. ďakujem vám všetkým že ste sa podujali prísť.* Bolo tu totiž dosť dospelých čarodejníkov, ktorí pomáhali Rokfort obnoviť, no aj veľa takých, ktorí proste chceli byť pritom, keď sa škola znovu rozbehne. * Vítam tu všetkých čarodejníkov, ktorí sa rozhodli prísť, aj našich nových študentov, ktorých síce nie je veľa, no dúfam, že postupne pribudnú. Chcem poďakovať všetkým tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli, aby sa tu znovu začalo učiť. Viem, že to už nebude také, ako predtým, ale dnešní mladí čarodejníci a čarodejnice by nemali prísť o to, čo sme my mali- školské roky na Rokforte! Preto som vám všetkým veľmi vďačná, rovnako ako aj profesorskému zboru, ktorí sa podujal na výchovu a vyučovanie týchto detí. Preto to oslávme, sko sa patrí!* Pozdvihla pohár s nejakým vínom, ktorý zobrala z neďalekej tácky a napila sa. Snažila sa udržať si normálny výraz, a neskriviť tvár, tak sa radej otočila a odkráčala naspäť k tým dverám. Nenávidela alkohol v každej jeho forme, napila sa len zo slušnosti. Poobzerala sa, či sa nikto nepozerá, a potom jednoduchým kúzlom premenila víno na obyčajnú vodu. Ešteže to bolo biele víno, aby rozdiel nebol veľký...*

* Vidí, že jej je asi chladno, ale keďže má na sebe len tenké tričko, nemá jej čo dať, aby sa zahriala.* Takže Teresa...* Zašepká. Potom zdvihne hlavu, a široko sa usmeje.* Som rád, že vás spoznávam, pani profesorka.* Žmurkne na ňu a potrasie jej rukou. Možnože je jeho stisk trošku silnejší, než by mal byť, ale to si uvedomil, keď už bolo neskoro. V jeho veľkej chladnej ruke sa tá jej takmer strácala.* Neviem, či je ste to bohužiaľ nemali radšej nahradiť slovom "našťastie". Ako vedúci musím informovať o každom nepodstatnom detaile, ja ich musím všetkých skúšať na konci roka...Nájde sa toho dosť, prečo vedúcim nebyť.* Na tvári mu ešte stále pohráva pobavený úsmev, všetko hovorí s ľahkosťou a rozvážnosťou.*

*Po dlchešj chvíľke státia jej príde celkom chladno a tak si lepšie k sebe pritiahne hrubý sveter a ruky si zastrčí do vačkov rifiel, usmieva sa.."ako myslíte slečna" zopakuje si ešte raz tie slová no hneĎ jej dopne , že by od nej vedel jej meno a tak mierne pootvorí ústa a vypustí zo seba len prvé písmeno svojho mena* ...T......*pričom hneĎ stíchne keď on pokračuje a pozorne ho počúva, takže volá sa Matthew McArty je profesor a vedúci Chrabromilu, to by si mohla celkom ľachko zapamatať a keĎ sa spýta na jej meno , tak sa lel letmo pousmeje* Som Teresa AnGray, taktiež som profesorka ale učím OPČM a herbológiu a bohužial niesom vedúca ani jednej fakulty. *Preistotu ešte predtým než dopovie svoje meno vystrie svoju chladnú ruku k nemu*

No tak dobre.* Na tvári sa mu teraz usídlil švihácky úsmev. Väčšinou nebýval takýto formálny a opatrný, oveľa radšej bol bezstarostný ako dieťa. * Ako myslíte slečna...* Zdvihol obočie a čakal, aby doplnila svoje meno. Asi by bolo vhodnejšie, aby sa najprv predstavil on, a anie aby to žiadal od druhej strany, ale už vyslovil svoju otázku. Včas sa však spamätal, zaklipkal očami a uvedomil si, že radšej si dá pozor a bude sa správať zdvorilo, aby jeho vzťahy s okolím neskončili všetky tak, že sa sním ľudia nakoniec nebudú rozprávať.* Prepáčte mi prosím moju neohrabanosť. Som Matthew McArty, profesor Starostlivosti o zázračné tvory a vedúci Chrabromilu. Môžem vedieť vaše meno?

*Ako posledné pohladom zastane na veľkých oknách vždy ju fascinovali a tak je to už aj teraz, znovu sú pokope, také aké boli predtým. Neočakávala, že dostane odpoveĎ ale celkom ju to poteší, mierne jej klesne úškrn a na tvári sa jej objaví vážnosť, väčšinou býva vážna, vážnejšia než inokedy a predsa rozosmiať ju je tak ľachké, pozrie sa raz na neznámeho a raz na voľné miesto, ktoré jej ponúka, ľahko hlavou potočí a potichu si povzdychne* Je neslušné odmietať ale tentoraz to spravím, nasedela som sa až- až myslím, že mi raz za čas nezaškodi postáť aj keĎ je tu tak veľa miesta.. * posledné slovo priam zašepká, ruky si prekríži na prsiach a urobí jeden malý krôčik vpred.*

*Ešte stále sedel s podopretou hlavou, zamotaný vo svojich nie práve veselých myšlienkach. Rozmýšľal nad akýmkoľvek spôsobom, ktorý by mu mohol vrátiť Dianu. On vtedy nechcel odísť. Musel, a nemohol jej ani povedať kam a prečo. Keď sa jej pozdravil, vždy odpovedala len chladným "Dobrý", akoby sa vôbec nepoznali, akoby spolu neprežili tie spoločné chíle plné radosti a bezstarostnosti. Vlastne sa čudoval, prečo ho vôbec prijala na miesto profesora. Či už bola taká zúfalá a potrebovala profesora, alebo k nemu ešte stále niečo cíti? Sám nevedel. SOZT sa ešte v prvom neučí, takže mal nádej, ale zas na dtuhej strane- Diana vždy myslela do budúcnosti, takže to už asi chcela mať z krku. Takto zabratý do úvah si ani nevšimol, že niekto vošiel. Takže ho trochu prekvapilo, keď sa pri ňom ozval ženský hlas. Okamžite vstal a ako správny gentleman ukázal na miesto kde predtým sedel.* Dobrý deň. Sadnite si, prosím.* Pozdravil s úsmevom svojim hrubým hlasom a v lícach sa mu, ako vždy keď sa usmial, zjavili jamky.*

*Pokojne prešlapuje z nohy na nohu stojac pred veľkými no predsa mohutnými dvermi Veľkej siene, spomína na to ako prvýkrát prešla cez prach týchto dverí, bolo to očarujúce ešte ani sama nevedela v ktorej fakulte bude, ale keďže jej Matka vždy hovorievala, že je z čistokrvnej rodiny, sama ako malá ešte ani poriadne nevedela čo to znamená až po čase keĎ jej prišiel prvý list na túto školu, dostala sa do slizolinu, Pre jej mamu to nebolo prekvapujúce a vlastne ani pre ňu. Po dlchšej chvíli čo stojí pred dverami radšej zahodí svoje myšlienky za hlavu a prstami pomaly no svižne prejde po dverách a hneĎ na to ich otvorí, potichu vstúpi dnu, vždy sa vkrádla a všade po tichu a zato ju neraz pokarhali, no aj tak sa toho zlozvyku nezbavila.Na perách sa jej vytvorí malý no aj tak viditeľný úškrn, báječný pocit, byť znovu späť aj keĎ sa to tu nehemží toľkými študentmi ako v minulosti a vlastne skoro nikto tu neni až na jedného muža, zo slušnosti by mala aj pozdraviť a tak zo seba vydá nie tichým no ani nie moc silným hlasom pozdrav * Dobrý večer , prajem *úškrn jej stále neupadá z pier no i tak si nejde nikam sadnúť, dneska sa nasedela až- až môže postáť a tak si pozorne prezrie všetko čo sa tu nachádza, od stola ku stolu a aj to "pódium" kde vždy stával riaditeľ, zmenilo sa to, ale nie až tak aby to sama nespoznala.*

* Vošiel do prázdnej Veľkej siene, ktorá zívala prázdnotou, pretože odkedy tu bol zabitý Veď-Viete-Kto, rodičia neboli nadšený, že by tu ich deti mali študovať. Študentov čoraz viac ubúdalo, až sa nakoniec neotvárali nové ročníky, a nakoniec zanikla aj táto škola. Zostali len prázdne múry bez života a mágie. Ale teraz sa to snažia obnoviť. Zháňajú študentov, profesorov... Bola to taká nádej pre všetkých, pretože každý tu prežil detstvo, najkrajšie chvíle detstva. Aj s Matthewom to bolo rovnaké. Miloval to tu. Prechádzal sa pomedzi stoly a veľkou rukou, ktorá už nebola detská, ale mužská hladkal mahagónové drevo dlhých stolov.* Ach...Prečo?* Vzdychol si. Bolo mu ľúto toho, čo sa stalo s touto školou, ale aj to, že Diana, jeho dávna láska na neho ani nepozrie... Nevedel čo má robiť. Sadol si k Chrabromilskému stolu na miesto, kde sedával ako chlapec a rukami si podopieral hlavu, dlaňami zakrývalk tvár.*