Furniture by S.D.

*Pri jeho návrhu nadobudla pocit, akoby sa vrátila do prvého ročníka, do knižnice, kde pátrali po zvláštnej knihe s ešte zvláštnejším nápisom. Ach, tá nostalgia, nevyvarovala sa úsmevu na perách. Niekedy si ozaj priala byť tam, na tom mieste, kde sa všetko do dobrodružstvo začalo. Želala si tráviť čas so svojimi priateľmi, no jediný, s ktorým sa kontaktovala aj teraz, bol len Ron. O ostatných, žiaľ, nemala žiadne konkrétne informácie. Dúfala však, že žijú životy, po ktorých spoločne všetci túžili.* Povedz mi, Ron, jednu vec... *prehovorila po pár minútach ticha.* Akoby som ti mohla povedať nie? *spýtala sa rečníckou otázkou, na ktorú nebolo treba odpovedať. Ronovi venovala len široký úsmev. V tom ju niečo napadlo. Vrhla sa na neho a vrúcne ho objala. Ako jej to chýbalo...*

Ja? *Vymámila ho táto otázka z počúvania Sarinho rozprávania a prešiel si po vlasoch.* No ja.. za ten rok sa toho tak veľa stalo. Ja sa mám perfektne, mám skvelú prácu, som auror. Jediná nevýhoda je to, že nemám stále bývanie. Momentálne bývam v Londýne, ale pred pol rokom som bol vo Francúzsku a tesne pred tým v Albánsku. A teraz mám nejakú prácu v Gringottbanke a myslím, že by som tam mal čo najskôr ísť, pretože vlastne sa tu nachádzam kvôli jednému prípadu, ktorý sa tam stal.. *Zasmial sa.* Ale hneď ako ho vyriešim, môžme ísť na kávu, alebo tak.. Či chceš ísť so mnou a zahrať sa na tajnú agentku? *Zasmial sa a tajne dúfal, aby túto ponuku neodmietla, pretože si myslel, že by to mohla byť celkom zábava s človekom, ktorý nie je zainteresovaný do ministerstva mágie.*

*Sar bola taktiež veľmi rada, že ho vidí. Po dlhej dobe vidieť takúto známu tvár ju tešilo.* Skúšky dopadli celkom fajn, keďže som tu. Takže som neprepadla. *Zasmiala sa.* Povedala by som, že veľmi spustnuto. Je dosť vidno, že prvé naše roka na Rokforte boli aj tými najlepšími. A ak ti mám úprimne povedať, neviem. Netuším, ako sa majú ostatní. Stretávala som sa s nimi len zriedka a aj preto ti hovorím, že Rokfort už nie je tým, čím býval. Keď mám pravdu povedať, som aj rada, že som odtiaľ preč, pretože tá samota mi už riadne liezla na nervy. Keď si spomeniem na naše výlety do knižnice, och. Najradšej by som zostrojila stroj času a rovno sa do týchto čias premiestnila. *Vzdychla si.* Ďakujem, Ronie. Bola som tu už pred pár mesiacmi, aby som si všetko zariadila. *Usmiala sa.* Prišla som len pred pár hodinami, ale som naozaj rada, že som tu hneď stretla takú známu tvár. A ako sa vlastne máš ty? Čo robíš? Ako sa ti darilo počas toho roka mimo Rokfortu? *Spýtala sa zvedavo.*

*Ron jej objatie opatoval a usmial sa. Bo neskutocne prekvapeny, ze stretol Sar a zrovja na tomto mieste. Ten rok, co nebol na Rokforte ubehol tak velmi rychlo, ze siani neuvedomil, ze Sar uz skoncila a ze bude mat svoj obchod v Sikmej ulicke.* Sar! Aj ja ta tak rad vidim! Ako ti dopadli skusky? A vlastne kedy si prisla? Ako je na Rokforte? Ako sa maju ostatni? *Chrlil na nu rozne otazky, ktore si urcite nezapamatala, pretoze ich polozil prilis rychlo.* Takze teraz mas obchod, hej? *Usmial sa a presiel sa po obchode.* Mas to tu pekne ..

*Sar si šla po malej prehliadke svojho nového pracoviska obzrieť aj svoj nový byt. Obchod sa rozprestieral aj na jednej časti druhého poschodia. Sar vyšla po schodoch hore do spomínanej druhej časti jej obchodu, kde bol všade rovnako ako na prízemí poukladaný nábytok na predaj. Vzadu za pokladňou sa nachádzali dvere, ktoré viedli do chodby medzi obchodom a bytom. Ocitla sa na chodbe. Vytiahla jeden zlatistý väčší kľúč a pootočila ním v zámke. Pred očami zazrela svoj nový byt. Bol presne taký, aký si ho predstavovala. Malá útulná chodbička so vstavanou skriňou naľavo od vchodu, kúpeľna s WC hneď napravo, vzadu napravo pekná kuchyňa zladená do sivo-červenej farby, obývačka a samozrejme, jej nová izba. V tom počula zazvonenie zvončeka dole na prízemí, ktoré znamenalo príchod hosťa. Vedela, že Fellová to by nemôže, pretože jej povedala, že si musí ísť ešte vybaviť do mesta. Sar zamkla byt a po schodoch zišla znova na prízemie. Stál tam muž. Najskôr ho ani nespoznala, no po chvíli premýšľania sa spamätala. Podišla k Ronovi a objala ho. Toľko ho už nevidela! Vyše roka. On bol od nej starší. Ale netušila, že sa s ním stretne takto skoro po jej odchode z Rokfortu.* Ron! Čo tu robíš? Ako si ma našiel? Toto nie je možné! To nemôžeš byť ty. Veď vyzeráš úplne inak. Je z teba úplne iný človek. To samozrejme myslím v dobrom. Veď som ťa najskôr ani nespoznala. Chvíľu mi trvalo, než som sa spamätala, že si to ty. *Zahrnula ho toľkými vetami, že sama ich nestíhala vnímať a ani nevedela, čo vlastne hovorila. Bola proste rada, že ho tu našla.*

*Bolo to tu. Cítila to. Bol tu koniec. Koniec jej štúdia na Rokforte. Veď akoby to bolo včera, čo týmito dverami prešla po prvý krát. Dnes však nastal ten deň, kedy nimi prejde (pravdepodobne) po posledný krát. Cítila, akoby za tými dverami nechala všetky svoje zážitky, všetky spomienky. Cítila určitú prázdnotu. Cítila dospelosť a všetky tie starosti s ňou spojené. Teraz musela začať od začiatku. Sama. Bola už takmer pri zastávke v Rokville, keď tu k nej pribehol Jer. Nemohla uveriť vlastným očiam. Ani nedúfala, že ide za ňou, ale bolo to tak. Otočila sa smerom k nemu. Jer. Čo tu robíš? Teraz naozaj nemám čas na rozhovor. Choď! Ja musím ísť tiež. Už sme si povedali všetko. A znovu ti hovorím, nechaj ma ísť. Ty už máš dievča a ja si takiszo raz niekoho nájdem. Neviem či ešte s niekým budem môcť byť taká šťastná ako som bola s tebou, ale práve preto idem preč. Nielen pretože musím, ale hlavne pre to, aby som zistila, či ešte budem môcť niekoho skutočne milovať. Zbohom, Alex. *Vedela, že len jej kedysi dovolil volať ho Alex, jeho druhým menom. On jej na jej dlhší monológ nič nepovedal a len ju pobozkal. To bolo asi to najhoršie, čo teraz mohol urobiť. Sar sa však nedala zlomiť a bez váhania nastúpila do Rokfortského expresu. Nakoniec sa pozrela z okna, odkiaľ ešte dovidela na Jeremyho prekrásnu tvár a vysokú postavu. Milovala ho. Ale iná možnosť nebola. Len odísť. Za pár hodín sa dostala aj spolu s ďaľšími absolventmi do Londýna. Stálo tam mnoho rodičov, ktorí nadšene kývali na svoje prichádzajúce deti, ale na Sar tam nikto nečakal. Po vystúpení z vlaku sa akýmsi spôsobom celkom rýchlo dostala do Šikmej uličky. Stretla sa tam s jednou ženou, ktorá bola jej novou zamestnankyňou v jej novom obchode s nábytkom. Ešte pred pár mesiacmi Sar odišla na pár dní sem, aby si všetko poctivo pripravila na tento deň. Slečna Fellová jej dala kľúče od obchodu, nad ktorým bol jej byt, ktorý sa teraz stal Sariním novým domovom.*