Park

*Bála sa. To dievča jej naháňalo strach. Usmialo sa. Jej úsmev bol.. No bol úprimný, láskaví a nebojácny. No zároveň aj chladný a smutný. Prelomila mučivé ticho. Vravela niečo ako že pozná cestu von a že vraj či nezablúdila. Prišla ku nej bližšie. Oči vyvalila ešte viac. Má jej veriť ?? pýtala sa samej seba. Dievča na ňu pozeralo. Ona sa ani nepohla. Na tom chladnom kameni ani nemukla. Bála sa tak akoby to dievča mala byť jej smrť. Nevedela čo jej urobí. Ani čo s ňou bude. Vedela len jediné. Vedela že tu nemôže ostať sama. Ona je lev. Odvážny a nebojácny. Ja som jahňa. Hlúpe jahňa. povzdychla si. Nebola taká odvážna ako iní. Vždy ak sa niečo zlé prihodilo stiahla sa. Dobre urob čokoľvek. Hlavne nech sa stadeto dostanem. Povzdychla si. Nevedela či jej má veriť a k tomu sa jej ešte bála. So strachom v očiach prehovorila. *Áno zablúdila som. Prosím dostaňte ma stadeto* povedala šeptom.*

*Vidí, že dievča sa jej naplašilo. Dobre. Ešte stále v nej zostáva tá divosť, ktorej sa všetci boja. Aj keď od svojich ľudí odišla. Keby sa dozvedeli, že pomáha nejakému neznámemu človekovi, odsúdili by ju na smrť. Voly. Vďaka dlhodobému životu v lesoch sú jej oči viac-menej prispôsobené na tmu a vidí, že oči toho dievčaťa sú plné strachu. Chúďatko. Keď na ňu napokon prehovorí, na jej tvári sa objaví divý úsmev. Priskočí k nej ladnosťou lane a rýchlosťou tigra. Začne si ju prezerať.* Ty si zablúdila. *skonštatuje napokon, keď je pri nej dosť blízko. Ako tu človek môže zablúdiť?* Poznám cestu von. *povie jej zastretým hlasom, akoby to hovorila nejakému neviditeľnému tvorovi.*

*Nemala som sem chodiť. Pomyslela  si. Nezastaviteľne teplé slzy jej zmáčali chladné líca. Cítila že sa stadeto už nedostane. Oprela sa o strom z ktorého opadávala kôra a nevydávala ani hlások. Bála sa. Vždy sa bála ak sa jej niečo zlé prihodilo. Nebola statočná ako iní. Ponorila sa do myšlienok no hneď v tej chvíli spozornela. Začula kroky. Alebo sa jej to iba zdalo ?? *Určite sa my to iba zdá * zamumlala si. Kroky neprestávali tak zdvihla hlavu a prezerala si okolie. Nikde nič. Znova si položila hlavu na kolená. *Stadeto sa už nedostanem* pokrútila hlavou. Keď v tom zrazu.. Niekto ju osloví. Rýchlo zdvihne hlavu. Strašne sa zľakne. Vyvalí oči a nevidí nič len krásne červené vlasy. Je to človek? premýšľa. Bojí sa. Čo ak sa jej dotkne ?? Má utiecť ? Nie to by bola hlúposť. Je jej posledná nádej. Nemôže utiecť. * Prosím pomoc. Dostante ma stade * po dlhej dobre prehovorila so slzami v očiach.*

*Ako vždy, prechádza sa po nočnom lese. Ako to ona miluje! Vonku prší, no stromy ju pred dažďom chránia. Občas jedna-dve malé kvapky preniknú cez záštitu stromov a dopadnú jej na teplú pokožku. Je to príjemné a chladivé. Práve je na akejsi čistinke, keď počuje kroky. Ihneď spozná, že to sú ľudské kroky. Tie zvieracie by boli viac rytmické. Pripomínali by hudbu a bolo by počuť, že tu sú doma. Zvedavo priskočí k stromu, potom ďalšiemu, až jej zelené šaty za ňou vejú. Veľkými očami sleduje príhodiacu. Zdá sa, že tu nechce byť. Pomyslí si. Dávno sa nerozprávala s ľuďmi. Väčšinou to robí len s rastlinami alebo zvieratami. Alebo s niečím neviditeľným. Pomaly vyjde spoza stromu.* Pomôžem ti? *opýta sa. Nemala najprv použiť nejaký pozdrav? Alebo odkašľať si pred prehovorom, aby sa nezľakla? Je to jedno, už to nenapraví. Zvedavo na ňu hľadí. V tme, ju vďaka jej zeleným šatom takmer nevidno. Nebyť jej sýtočervených vlasov.*

Dobre

*Sedí na lavičke zarastenej machom a pozoruje stromy ktoré na tráve vytvárajú rôzne obrazce. Bol podvečer a tak sa pouličné lampy rozsvietili. Na tvár jej padlo zopár chladných kvapiek a ona si povzdychla*Ako milujem dážď.* Povedala si sama pre seba. Nechápala tých ľudí ktorý sa pred dažďom ukrývali pod dáždniky. Postavila sa a zvliekla si mikinu. Uviazala si ju okolo pása a usmievala sa. Na druhej strane parku uvidela les. Uchvátil ju a tak šla smerom k nemu. Uvidela kamennú cestičku. Vykročila po nej a pozorovala tú temnú cestičku ktorá viedla bohviekam. Stále šla hlbšie a hlbšie a neuvedomovala si že už je noc. Na oblohe zazrela mesiac a všade bola tma. *Kde to som ?* zašepkala. Po chrbte jej prešla triaška. Rukami nahmatala stom a sadla si na kameň vedľa neho. Nevedela kde je, ani či je niekto v lese. Vedela len to že má strach. Potlačila plač a hlavu si položila na kolená.* Pomoc ! * potichu zašepkala*

Sedím na lavičke zarastenej machom a pozorujem stromy ktoré na tráve vytvárajú rôzne obrazce. Je podvečer a tak sa pouličné lampy rozsvietili. Na tvár my padlo zopár studených kvapiek vody. Začalo pršať. Usmiala som sa. Milujem dážď. Nechápem tých ľudí ktorý sa pred dažďom ukrývajú pod dáždnikom. Postavila som sa a zvliekla si mikinu aby ma kvapky osviežili. Uviazala som si ju okolo pása a stále som sa usmievala. Začala som sa len tak prechádzať sem a tak keď som zrazu uvidela les. Dorazila som ku kamennej cestičke a vykročila som temným lesom. Na tvári sa my stále pohrával úsmev. Potkla som sa o koreň stromu no s sekunde som sa zachytila. Na tvári sa my ešte stále pohrával úsmev. Bola som už dosť hlboko v lese. Na oblohe už svietil jasný bieli mesiac a mňa chytila triaška. Dážď už prestal a ochladilo sa. Obliekla som si mikinu a sadla si na kameň pri strome. Snažila som potlačiť slzi a povzdychla som si. *ách kde som sa to dostala. Zašepkala som.