Knižnica

Som spokojná s vašou hrou, čakajte email.

Dobrý deň, slečna, *povedal. Prekvapilo ho, že v tomto čase je v knižnici okrem neho aj niekto iný. *Určite ju poznáte. Je to balada o starom lovcovi z Osamelej skaly. Nevadí vám dúfam moje popiskovanie. *Pravdu povediac, ani by sa veľmi nečudoval. V knižniciach sa nemá robiť hluk a sám na začiatku roka prisahal na udržovanie poriadku. Ale tá balada mu nešla z mysle.
Odchádzal lovec, starý bol dosť,
zo svojho domu, ako svoj hosť.
Na veky večné ako ten kvet,
čo svetlom cítil celučký svet.

// Farebne rozlišujeme len priamu reč. Myšlienky označujeme kurzívom. Pokračujeme v hre.

*Vošla do knižnice. Čo si asi tak prečítam? Hlboko sa zamyslela, keď v tom zbadala nejakého chlapca sedieť na lavičke a niečo si popiskovať.* Dobrý deň. *Podíde k nemu a usmeje sa.* Čo si to pískate? *Opýta sa so záujmom. Odniekiaľ tú pesničku poznám. Pomyslí si.*

*Aislin si pomalinky krivkal pomedzi ohromné regále kníh. Lesní tvorovia, Riečne zázraky, Polnočné kúzla , Legendy dávnych obrov... To všetko tu naňho čakalo. Mať tak čas, pomyslel si. Ani desať životov by nestačilo na prečítanie tohoto jedného, dlhého regála. Táto knižnica je dar, ale aj prekliatie. Teda aspoň pre mňa.
Za oknami zapadalo slnko. Sadol si na jednu z lavičiek pri stene a začal popiskovať známu pieseň.*