Chodba

*Zastaví ju až Caleb.* No bežím, lebo som hladná, potrebujem sa rýchlo najesť aby som mohla zistiť ...*Zmĺkne.* Vravíš, že ma hodili na zem? *Chytí ho za ruku a uteká ďalej, pričom rozpráva.* Víly nie sú veľmi milé stvorenia Caleb, vieš. Sú milé len k určitým ľuďom, inak sú dosť arogantné, preto sa len tak nikdy ani neukazujú. Chápem, že ťa asi rozhorčilo keď ma chceli zobrať preč. *V duchu si polichotí.* Ale asi si ich mal nechať. Zaútočil si na nich? Čím si ich tak naštval, že ma zhodili na zem? Asi si im v tom nejak bránil, že? *Povie zamyslene, obzrie sa na Caleba, ale nepozerá na neho s výčitkou. Práve naopak. Veľmi nežne a milo.* Nevravím, že je to tvoja chyba. Veľa ľudí sa k vílam správať nevie. *Dorazí (dorazia) na prízemie do veľkej siene a posadí sa. Začne do seba hádzať jedlo rýchlosťou akoby v živote nejedla a popritom pokračuje.* A Nessa vravíš, že potom odišla. Potrebujem ísť za ňou. *Čuduje sa, že sa Caleb ešte stále neopýtal, prečo má Nessa rovnaké meno ako ona, ale to teraz nie je podstatné.*

*Myslel si, že bude vedieť. Keď to "cítila už v zárodku". Jej reakcia ho vystraší.* Ann, nekrič. *snaží sa jej povedať upokojujúcim hlasom. Nemôže tak vystrájať. Aj keď sa možno stalo niečo zlé. Beží za ňou. Prečo? Nevie čo ju donútilo utekať, ale nechá ju. Ona nevie... pomyslí si v duchu.* Prečo bežíš? Ann! *zastaví ju. Ako jej môže vysvetľovať, počas šprintu? Chytí ju za ramená.* Spadla si z tých schodov a mala si úplne bezvládne telo. *zachmúri sa pri tej myšlienke.* Zobral som ťa do krídla, ale nevedel som, čo robiť. Potom začali na okná búchať tie tvoje víly. Tak som im otvoril. Namiesto toho, aby ťa vyliečili ťa chceli brať von do tej hroznej búrky. *povie a tvári sa: Ako mohli?* Zastavil som ich, ale zrejme ich to naštvalo. Ann, oni ťa hodili o zem. *povie jej úplne pohoršene, smutne. Vždy si myslel, že víly sú milé.* Odišli a nechali ťa tak. Tak som ťa presunul znova na postel a potom prišla tá Nessa. Ona tam zrejme ostala alebo čo. A vyliečila ťa. Potom si chcela len aby som jej otvoril okno. A viac som nevnímal dianie okolo. *povie zamyslene, s miernym úsmevom. Vtedy mu stačilo, že Ann nič nie je. Prečo je to pre ňu také dôležité? Prečo je pre ňu dôležité toto?*

*Celá stuhne pri jeho otázke. Toto jej nenapadlo.* Ja..ja vlastne...neviem?! *Vydesene sa pozrie.* Prepána Caleb! *Vykríkne.* JA NEVIEM! *Ozvalo sa snáď aj celým Rokfortom. Chytí ho pevne za ruku a uteká s ním dole na raňajky, keď mu po ceste zúfalo rozpráva.* Caleb okamžite mi povedz čo sa tam dialo! Celé! Videla som akurát Nessu. Kde je? Kam išla? Bola sama? *Zasypáva ho otázkami a beží ďalej.*

*Zasmeje sa.* Nič som nepovedal. *uškrnie sa. Tehotné ženy sú ževraj dosť náladové. Ešte si s ňou užije. Teda... iba ak. Jej výraz sa úplne zmení a on tak trochu rozmýšľa či sa to neprejavuje už teraz. Pousmeje sa.* Myslel som, že si hladná. *uškrnie sa.* Už si mi na to vlastne aj odpovedala. *začne, potiahne ho za ruku a znova vykročí.* Chcel som vedieť, či ti ten pád nič nespravil. *znova zastane a prenikavo jej pozrie do očí. Predsa to možno ešte nie je isté.*

No nič v zlom, ale myslím, že aj tehotné ženy. *Žmurkne na neho keď ju Caleb znova osloví a vzápätí sa tvári akože nič.* Čo? Čo mi chceš povedať? Buď teraz, alebo nikdy! *Zastane a pozrie na neho veľmi prísne až zlovestne, podobne ako nedávno v krčme.*

*Zasmeje sa na Ann. Chúďa dievča.* Na mňa sa nekukaj, to ona. *prehodí so smiechom a kráča za ňou.* Myslel som, že to len chlapi v čase hladu nemyslia na nič iné, iba na jedlo. *poznamená so smiechom.* Ann? *odrazu zvážnie, ale potom sa zháči. Nie, potom. Keď sa najedia.* Alebo nič. *povie, chytí ju za ruku a kráča po chodbe.*