Spálňa

Dobré ránko ešte krajšiemu chlapovi. *Usmeje sa a pobozká ho. * Prepáč mi za ten včerajšok, bola som po celom dni trocha viac unavená ako inokedy. Tie rany si nešímaj. *Ukáže na všetky svoje poranenia (rezné :-D ) , ktoré sú už takmer zahojené. * Oškrela som sa o kríky. *Usmeje sa. Nechce Calebovi klamať, ale nechce ani, aby na ňu kričal ako to zamilovaní chlapi majú vo zvyku, za to, že sa žena sama vydá na nebezbečenstvo. A ešte keby vedel, že bola v zakázanom lese... Brr. V duchu si pomyslí a radšej mu to ani nespomína.* Viem prečo sa víly tak nahnevali. Horšie je, že sa hnevajú doteraz, aj na mňa a na Nessu. *Ukáže pod posteľ, kde si Nessa ešte sladko vychrapkáva.* Myslia si, že to ty si mi ublížil. Zhadzujú na teba vinu že som tehotná len kvôli tebe- čož je aj pravda. *Uškrnie sa.* A že si mi potom zámerne ublížil. Nechceli mi veriť, že som jednoducho len spadla zo schodov. Preto ma aj chceli vtedy vziať preč do búrky. Chceli mi vziať naše dieťa. *Pozrie sa smutne do zeme.* Dobre, že si ma nepustil. *Znova ho pobozká.* No a keď som prišla včera za nimi a povedala som im, že ja si to dieťa nechám či sa im páči, alebo nie, nahnevali sa ešte viac a urýchlili prírodu. Chápeš, čo myslím, nie? *Pohladká si bruško.* A tuto Nessa nás zachránila. Obe. *Žmurkne na Caleba.*

*Keď spí, cíti, že ho niekto hladí a odchádza z postele, no ešte nie je v stave, že by si uvedomil kto. Alebo že by sa aj mohol zobudiť. Tak spí ďalej. Veď je mu tak dobre. No potom, keď sa ten niekto vráti a on zacíti, že si ľahá do postele, trochu sa preberie. A potom na sebe cíti čísi pohľad. Otvorí oči a pred sebou vidí Ann. Usmeje sa. Natiahne ruku a pohladí ju po tvári.* Dobré ráno. *povie úprimne. Skoro už aj zabudol na jej brucho. Sklopí oči - na brucho - a chvíľu naň hľadí. Potom naň presunie ruku z jej tváre a pohladí ho. Ešte viac sa usmeje a znova zodvihne oči k nej. Má chuť ju vybozkávať.*

*Zobudí sa na kopanie v bruchu.* Fúúha..*Ťažkopádne sa posadí. Všimne si Caleba. Tak sladko spinká. Pomyslí si a pohladká ho. Vstane a ide sa osprchovať. Hádam mu to nebude vadiť. Čistá a prezlečená sa vráti do postele a usmieva sa na Caleba.*

*S úsmevom prikývne. Vyzerá fakt unavene. Čo mu dosvedčí, že kým dopadla na posteľ, už spala. Trápia ho jej rany, no zrejme ju až tak nie. Počuje buchnutie do dverí a vyjde zo spálne. Nikto tu nie je. Vyjde z kabinetu a vidí bežiacu Sarah. Zachmúri sa. Nie je rád, že ju naštvali alebo niečo. Ale musela pochopiť, že sa niečo deje. Zajtra povie Ann, nech sa s ňou porozpráva. Prútikom opraví dvere na kabinete, osprchuje sa a ľahne si k Ann. Chvíľu premýšľa, čo sa tak asi mohlo stať a ako sa u nej zobralo to brucho, no nakoniec sa uspokojí s myšlienkou, že mu to všetko vysvetlí a zaspí.*

Prosím, nehnevaj sa na mňa. Zajtra ti všetko poviem, dobre? *Opatrne si ľahne a vyzerá to akoby zaspala už počas ľahania ( ) . Spí. Veľmi tuho.*

*Keď spala, vyzerala viac zraniteľnejšie a zranenejšie. Objatie jej opätuje a je mu čudné, že je medzi nimi odrazu brucho. Čo sa to stalo?* No to som si stihol všimnúť. *poznamená. Keby bol v menšom šoku, aj by sa pousmial.* Vysvetlíš mi to? *opýta sa a zatiaľ si nikam neľahá.*

*Caleb ju pohladí po tvári, zobudí sa.* Caleb... *Posadí sa a obíjme ho, čo jej to brucho dovolí.* Tak nakoniec som tehotná, poď ľahni si ku mne. *Povie akoby sa nič nestalo a Nessa bez slova odskočí pod posteľ.*

*Zhodí sa na posteľ. Nessa sa pritúli k nej. Ledva jej stačí tá posteľ s tým obrovským bruchom. Doráňaná v sekunde zaspí.*

*Konečne chce ísť jesť. Veď ona chcela ísť tiež, nie? No posadí ho späť a on rozmýšľa čo zase. To, ako sa s ním rozpráva mu pripomína matku ako niečo vysvetľuje svojmu dieťaťu. To ho tak trochu poníži. Napokon jej hrdý tón ho uspokojí a počúva ju pozorne. Tiež sa smeje.* Ale ja som ti nepovedal, že nemôžeš! *zvolá na svoju obranu a uškŕňa sa.* Po... *niekto zaklope a on zachytí jej pohľad. Nevinne sa uškrnie, čím by ju mal asi ešte viac vyprovokovať. A možno nie. Zasmeje sa na tom, ako vystrelí. Chvíľu tam sedí, no nedá mu to. Postaví sa a otvorí dvere do kabinetu.*

*Čo za divné ,,áno´´ to bolo? Vŕta jej v hlave. Veď si robila len srandu. Asi tu bude treba niečo poriadne vysvetliť . Zvraští čelo. Chytí Caleba za ruku a posadí ho naspäť.* Caleb...zlato moje *Usmeje sa prekvapivo veľmi milučko a prívetivo.* Niečo si ujasníme, dobre? *Rozpráva s ním milo ako s dieťaťom a stále sa usmieva.* Ja nemám pocit, že som škaredá. *Prehlási veľmi hrdo, až namyslene.* Práve naopak. Som až príliš krásna, veď som polovíla. Neboj sa, ja sa neurazím ak mi naznačíš, že môžem byť ešte krajšia a neurazím sa ani ak mi naznačíš opak. Že krásna som. Ja len jednoducho nechcem počuť, že by som nemohla byť ešte krajšia. Chápeš to? *Zasmeje sa. Znie to trochu komplikovane, ale zvýraznila slovíčko NEMOHLA, tak snáď to už pochopí.* Alebo vlastne čokoľvek že by som nemohla, lebo ja môžem všetko! *Teraz už od smiechu vybuchne. Nezdrží sa. Ale keď mala takú potrebu mu to celé objasniť. Aby sa jej nebál. Nechce aby sa jej bál povedať čo si myslí, len aby ju neurazil.* Mne môžeš povedať skutočne čokoľvek, len mi nedávaj prosím ťa podmienky čo môžem, alebo čo nemôžem. Keď chcem byť krajšia, pokojne môžem byť ešte krajšia aj napriek tomu že krásna už som. *Žmurkne na neho. Snáď mu to vysvetlila dostatočne.* Nejaké otázky alebo už môžeme ísť papkať? *Povie sladko, ale pre istotu sa opýta, keď v tom počuje niekoho klopať. Hodí okom na Caleba v zmysle: Kto to? a ako správna žena vystrelí z postele rovno do kabinetu a po ceste žmurkne na Caleba. * Ty ma počkaj tu a premysli si odpoveď, ja to pokojne vybavím. *Prehodila si hrdo vlasmi. Veď som jeho žena, nie? Uškrnie sa aj v mysli aj na Caleba a ide.*

*Zaujato ju počúva a rozmýšľa o ženskej logike. On ženy asi nikdy nepochopí. Že klamstvo! Ženy sú proste čudné. Už sa chce opýtať, či to znamená, že jej nemá skladať komplimenty týkajúce sa jej krásy, no má to nechať tak. Tak to nechá. Možno to pochopí sám. Zvedavo sleduje, čo spraví s rosou. Čakal, že to vypije. No ale toto dáva väčšiu logiku, keďže chce byť krajšia. Zasmeje sa.* Áno? *povie/opýta sa opatrne. Má dilemu. Keby povedal, že isté áno, možno by sa urazila za to, že pred tým ju možno nepovažoval za peknú a keby povedal Nie, mohlo by to vyznieť tak, že proste nie a krajšia nebude. A podľa toho čo povedala, so sebou spokojná nie je. Aspoň si myslí, že by tak reagovala. Preto to áno povie tak otázkovo, neisto. Je z toho jasné, že nevie čo má povedať. Aj keď on nevidí žiadnu zmenu na jej už aj tak krásnej tvári.* Poďme jesť. *povie odrazu a postaví sa. Zazubí sa na ňu a čaká, kým ho bude nasledovať.*

Áno, z tvojho hľadiska si mi zložil kompliment, ale zo ženského hľadiska to je urážka. *Vysvetľuje.* Žena nie je nikdy tak krásna aby nemohla byť ešte krajšia. Vieš ako sa hovorí: Dňom a nocou si stále krajšia a krajšia..Tým pádom to ja považujem za klamstvo z tvojej strany. Ale nechaj tak, budeme mať ešte kopu času si tieto základné veci povysvetľovať. *Zaklipká očami, fľaštičku si vezme, vyleje do dlaní a umyje si rosou tvár.*Tak? *Klipká nedočkavo očami.* Som krajšia? *Má čo robiť aby nevybuchla od smiechu.*

*Spokojne prikývne, keď uzná, že sú aj krajšie veci. Začínal sa báť, že alchemylky nič neprekoná. Ale prečo sa tvári dotknuto?* Teraz ten tvoj výraz veľmi nechápem. Práve som ti zložil kompliment a ty sa tváriš akoby som ťa urazil. *kriticky, ale pobavene, krúti hlavou a fľaštičku jej s úsmevom podá. Teraz to vypije? A ona sa necíti krásna? Nechápe. Čo už potom ženy, ktorým bolo z krásy darované menej?* Po obede mám voľno. *žmurkne na ňu.* Je málo študentov. *povie. Je to škoda, ale aspoň má viac voľna. Odrazu by si prial, aby mal voľno stále. A mohol sedieť pri nej v krídle alebo kdekoľvek pri nej.*

*Zamyslí sa po tom ako jej Caleb položí otázku.* Vlastne... teda... poznám aj krajšie veci. *Žmurkne na neho.* Ja som myslela okrem ľudí... čo sa týka činnosti, vieš. *Následne zvraští čelo.* Načo JA potrebujem byť krajšia? No a nepotrebujem? *Tvári sa veľmi dotknuto.* Neobkecávaj to už toľko a podaj mi tu rosu. *Urazene prehlási a načahuje ruku.* Každá žena potrebuje byť krásna, a ešte viac sa tak cítiť. *Uškŕňa sa.* No... mohla by som ťa to naučiť hneď po raňajkách, fakt som hladná. Ty máš vyučovanie ako?

*Zasmeje sa na jej nespokojnosti, ale potom sa zarmúti.* Fakt nie? *opýta sa na to, či nepozná krajšiu vec. Chvíľu sa tvári strašne dotknuto, ale potom sa uškrnie.* No pre teba možno. Na lúke. A nie pre mňa chodiť okolo hradu, hľadať neznámu rastlinu a snažiť sa jej rosu dostať do tamtoho. *zasmeje sa. Musel vyzerať veľmi komicky.* Na čo ty potrebuješ byť krajšia? *opýta sa, aby pochopila jeho otázku správne a jemne pokrúti hlavou.* Ale niekedy by si mi to s tou alchemylkou mohla ukázať. Možno som to robil nesprávne. *vráti sa k predošlej téme a usmeje sa. Chce spoznať jej svet. Ale vydať sa do neho sám asi nebol najlepší nápad.*

Prečo by si sa mal cítiť ako idiot? *Zvraští čelo.* Nepoznám krajšiu vec, ako ráno behať po lúke a zbierať rosu z alchemylky. *Uškrnie sa.* A akože zbytoče?? *Úplne vyvalí oči.* Ja krásna byť MUSÍM. Za každých okolností. A okrem toho, nie je dokázané presne či rosa z alchemylky skutočne robí ženu krásnou. To sa len tak hovorí. *Šibalsky na neho žmurkne a stále nechápe, prečo sa cítil ako idiot.*

*Nie? Tak dobre.* Cítil som sa ako idiot. Ale inak som to pre teba urobil rád. *poznamená pobavene a keď sa naťahuje za nádobkou, podá jej ju.* Krásna? Myslel som, že ti ju treba, aby ti bolo lepšie. *povie a potom sa uškrnie.* Chceš mi povedať, že som sa na idiota hral úplne zbytočne? *zasmeje sa pobavene. Nabudúce si o rastlinke aj prečíta, nie len pozrie fotku. Je presvedčený, že niekde na stránke 321 pri obrázky Alchemylky je spomenuté: "Rosa z tejto rastliny sa používa na krásu." Alebo niečo také.*

*Raňajky do postele? Pousmeje sa. Nebolo by to odveci.* Raňajky do postele? Určite niee. A ďakujem za rosu. *Naťahuje sa za ňou.* Samozrejme že mi ju treba! *Uškrnie sa.* Musím byť predsa kráásna! *Pozrie očkami nevinne.* A hlavne keď mi je už lepšie. *Tiež ho pohladí.*

*Šťastne sa pousmeje, keď pootvorí oči. Už mu chýbali.* Osem preč. *odpovie jej a pohladí ju po vlasoch.* Ani nie. Akurát som ti bol nazbierať tú rosu. *poznamená a natiahne sa za fľaštičkou rosy. Pozrie na vodu v nej a potom na Ann.* Ale ako tak na teba pozerám, už ju asi ani nepotrebuješ. *uškrnie sa zhodnotiac jej stav.* Alebo chceš raňajky do postele? *opýta sa provokačne. Zdá sa mu, že je už úplne fit.*

*Pootvorí oči. Cíti, že ju niekto sleduje, čiže sa strhne. Chvíľu jej trvá, kým si uvedomí, že to je Caleb. Rozospato sa na neho usmeje.* Ideme sa najesť? Koľko je vlastne hodín? Už si dlho hore? *Zasype ho otázkami a posadí sa. Vyzerá veľmi sviežo.*

*Zasmeje sa a počúva jej prosbu. S radosťou sa jej to chystá splniť. No ona zaspí ako bábo. Chvíľu na ňu ešte pozerá a napokon si k nej ľahne. Pomaly ju zozadu objíme tak, aby ju nezobudil a pobozká ju na líce. Keď zaspáva usmieva sa. Takže bude otec. Nemôže tomu uveriť. Nikdy vo svojom živote nerozmýšľal, že by sa stal otcom. Odrazu príde táto žena a všetko je inak. Privinie si ju k sebe ešte bližšie. Keby bolo šťastie hmatateľné, práve by vytekalo von oknom. Rozlievalo sa na alchemylky a na domáce zvieratko, ktoré ich každý deň bude brávať na veže neznámych hradov. Zobudí sa. Jeho myšlienky sa mu zmenili na sny. Pozrie na Ann. Chvíľu len tak leží a užíva si vedomie, že snom nebola aj ona. Proste je skutočná. Pozrie von a spomenie si na alchemylky. Pomaly sa postaví a prezlečie sa. Zoberie si nádobku zo skrine, ktorá má byť pôvodne použitá na elixíry. Snáď to nebude vadiť. Vyjde zo spálne, z kabinetu. Prechádza tichým hradom a všetko sa mu zdá akési krajšie. Jeho kroky sa ozývajú a jeho chôdza je nadnesená. Napokon sa dostane von z hradu a uvedomí si, že mohol zájsť do knižnice presvedčiť sa, ako alchemylka vyzerá. Pochybuje, že tak ako v jeho sne. Okrúhly malý kríček. Nie. Má to byť rastlinka. Všade okolo Rokfortu. Prejde trochu po trávniku a sleduje, ktorá z rastlín sa objavuje často.* Alchemylka, alchemylka... *šomre si popod nos. Asi sa rozhodne. Inak sa to pomenovať ani nedá, iba malá rastlinka. Odrazu si je istý, že to je ona. Veď je všade! Zohne sa k jej listom a uvedomí si, že nemá šajnu ako a koľko jej má tej rosy pozbierať. Nehnevá sa na ňu, že mu to neupresnila. Nehnevá sa ani na seba, že sa neopýtal. Na niečo také má až príliš dobrú náladu. Nejak rastlinku donúti pustiť vodu z jej listov a po asi už desiaty raz, čo sa musí zohýňať si uvedomuje, že to nie je najpríjemnejšie. No potom si znova spomenie na ženu spiacu na jeho posteli a má ďalšiu motiváciu. Keď usúdi, že rosy je pomerne dosť, nádobku zaštuplí a pohrká. Nikdy by si nepomyslel, že nazbiera toľko vody z pár malých rastliniek. Kráča hradom podobným krokom ako dolu, no tentoraz už so skoro plnou fľaštičkou. Napokon vyjde na druhé poschodie a vojde do kabinetu. Nezamieri hneď do spálne, ale k poličke ku knihám. Mal by tam mať akúsi o rastlinách. Nájde ju. Hneď pozrie do registra.* Alchemylka, tu si. *zašomre si a prelistuje na stranu, kde by sa táto rastlinka mala nachádzať. Spokojne sa pre seba usmeje. Nečíta. Iba pozrie na obrázok. To mu stačí. Je so sebou maximálne spokojný. Knihu zabuchne a potichu vojde do spálne. Fľaštičku položí na nočný stolík pri posteli a ľahne si k Ann. Tentoraz oproti nej. Nechce ju budiť. Ved je taká krásna, keď spí. Pozerá na ňu a usmieva sa.*

No vlastne máš pravdu. Prečo ich opravovať, keď sa budeme sťahovať? *Uškrnie sa a už leží na posteli.* Noo... ešte by sa jedna prosba našla... *Povie polovážne rovnako ako on, zívne si a ukáže na voľné miesto na posteli.* Prosila by som si teba, pusinku a objatie. *Má už úplne ospalý hlas a prižmúri oči. Zaspí skôr, než jej Caleb vôbec stihne odpovedať.*

*Zchmúri sa, keď počuje o jej bolesti. Keď po ceste nerozpráva on, aspoň ona. Keď otvorí dvere na spálni uškrnie sa.* O alchemylke som v živote nepočul. *poznamená a vojde.* Ale spravím, čo bude v mojich silách. *povie jej s úsmevom a opatrne ju položí na posteľ.* A prečo? V situáciách ako táto sa celkom zišli.* zasmeje sa na jej poznámke a nahne sa nad ňu.* Ešte niečo, madam? *opýta sa polovážne, ale potom sa na ňu zaškerí. Spraví čokoľvek, čo jej pomôže. Nech aj vyzerá hlúpo. Zbierať rosu z rastlinky. Ona vie.*