Nemá chodba

Ahoj... *Povedala potichu. Otočila sa na päte a už smerovala von z tejto chodby. Čim šla ďalej tým šla rýchlejšie. V polovičke chodby už takmer behala. Takýmto tempom došla až do klubovne.*

Aha, okej. *Povedal takým čudným hlasom. Pustil ju a uškrnul sa. Vedel síce, že je s ňou v klubovni, on však pôjde niekam inam, aby ju neotravoval.* Tak...ahoj. *Zdvihol ruku na znak mávania, aj keď to vlastne ani mávanie nebolo a čakal, kým odíde. Nepôjde predsa prvý.*

*Asi by už mala ísť. Všetko si v hlave uložiť a ešte raz popremietať nech v tom má poriadok. Zrazu ju chytil za ruku a zas pobozkal. To by už snáď stačilo,no nie? Spýtala sa sama seba v hlave.Trocha koktavým hlasom povedala. * Už by som... *Zas sa zakoktala.* Asi mala ísť. *Dokončila prívetivo no nakoniec ešte dodala.* Em... do klubovne... *No až potom jej došlo ,že je s ním v klubovni. Asi fakt pôjde do klubovne,je celkovo aj trocha unavená.*

*Pár minút sa tváril, že nič nepočuje. Stál tam znova ako pripečený. Prebudil ho až Chariin hlas a neskôr jej bozk.* Wow. *To asi nechcel povedať, no bolo mu to jedno. Po Chariinom bozku ju chytil za ruku a dal jej ďalší bozk. Bolo to úžasné. Teda,aspoň pre neho. Možno potom ujde, ale čo už. Nepokazí si asoň túto skvelú chvíľku. Si svkelá, úžasná, fantastická. Až moc jej to chcel povedať, no bolo by to už príliš. Radšej si to nechá na potom.*

*Bola stále ticho. Ako tak videla ani on sa veľmi nehodlal niečo povedať. Tváril sa akoby bol duchom neprítomný. Chvíľku rozmýšľala čo asi urobí. Zamávala mu rukou pred tvárov a uškrnula sa.* Eh... *Mala niečo na jazyku ,ale ihneď to zavrhla. Radšej si zvolila inú variáciu ,ktorú si v hlave zmyslela. Naklonila sa k nemu bližšie a tiež ho pobozkala.*

*Zaceril zuby. Čo teraz? Tie dve slová mu neustále blúdili v hlave.* Ja, no, nič, len som trochu mimo. *Povedal sekavým hlasom. Nikdy by mu nenapadlo, že sa len pohľadom...zaľúbi?...do Char. Bolo to pre neho čudné, pretože ju vždy bral ako dobrú kamarátku, nie, ako "priateľku". Zpanikáril a pobozkal ju. Pár sekúnd bol ako zkamenený, no potm sa na niečo zmohol. Char, bože, prepáč, ja, len, neviem, čo to do mňa vošlo. *Začervenal sa a zakryl si tvár. Predsa teraz nemôže zdrahnúť. Musí počkať na jej reakcu a až potom jej všetko vysvetliť. Toto už nenechá len tak. "Čo si uvaril nech si aj zje."*

*Nadýchla sa a stále otočená k nemu chrbtom povedala.* Nie,nie... to je v pohode... *Hocvorila trocha zo smiechom v hlase,. Keď svoju vetu,ktorú začal,nedokončil len v krátkosti sa ho spýtala.* Ty čo? *Pozrela von.*

*Cítil sa trápne, pretože sa Char otočila, aj keď mu niečo odpovedala, no moc dobre to nebolo počuť. Žeby sa Char urazila? Snáď nie. PREBOHA! Toto som nechcel. Prebiehalo mu hlavou.* Char...Char, stalo sa niečo? Prepáč, ak som povedal niečo, čo som nemal. Ja-jaa... *Nedopovedal to. On nemôže.*

*Pri tejto Petrovej poznámke sa začervenala ako paradajka.* Nápodobne... *Povedala potichu,takmer nepočujne. Rýchlo sa odvrátila lebo celkom sčervenala. Nechcela ,aby ju tak videl,lebo jediné čo by urobil by bolo ,že by sa smial do nemoty. No je tu aj druhá variácia ...ušiel by. Na ihrisku už nebolo nikoho...no to je zase netráilo. Čo mám do šľaka robiť? Porozmýšľala. Božeee...snˇad tu nebudem sedieť ,červená ako paradajka, otočená chrbtom ku nejakému chalanovi. Chytila si tvár do dlaní,dúfala ,že jej už červeň trocha ustúpila.*

*Stál tam ako pripečený. Čo, kde, kto, ako? Nevedel, čo robiť. Bol ako omráčený.* Eh, dnes ti to sekne. *Povedal milo no keby mohol, plácol by sa do čela. To čo povedal? Mohol si to odpustiť. Áno, bol pekná, ale na to nemôže ísť tak zhurta.*

*Už sa prestávala smiať,až nakoniec sa len uškŕňala. Všimla si Petra a po jeho tichom pozdrave. Ona ,dobre naladená, skôr naopak,pozdravila sa čo najhlasnejšie.* Ahój ! *Stále s úškrnom na tváry. Potom pozrela na Sar. Niekde sa chystá...* Unavená? Sar,veď si tancovala,spievala a ehm... natriasala si sa tak päť minút. *Spýtavo sa zahľadela na Sar no tá len niečo pošepky povedala Petrovi a ušla kade ľahšie.*

*Smiala sa ako odušu, a neustále spievala Žijeme len raz.* Egooooooooooooooo!!! *Ešte pár sekúnd skákala, keď v tom nabúrala do Petra.* Jéé, sorry. To som nechcela. *Zasmiala sa. Všimla si Petrove čudné, teda, skôr zaľúbené pohľady. Uškrnula sa.* Ľudia, asi som sa trochu unavila, ja už radšej pôjdem. *Uškrnula sa a potľapkala Petra po ramene, aby sa mu darilo. Ideeeeeeš. *Pošepkala mu a Char len zakývala a odišla do klubovne.*

*Z klubovne sa chcel ísť prejsť, samozrejme. On by bez prechádzky nevydržal moc dlho. Na prízemí však zbadal jednu malú chodbičku a išiel smerom k nej. Prešiel ju až sa ocitol pri veľkom okne. Vystrašilo ho však to, že videl Sar, ako pobehuje, tancuje, skáče a najmä SPIEVA! To nie. On spieva hrozne, ale toto prosím nie. On sa chcel ísť iba prejsť.* Ehm, čau...te? *Na parapetnej doske okna si všimol Char. Aká bola krásna. Nikdy ju tak nebral, no zrazu ho to pomiatlo. V tom sa prebudil. PETER! Nie, to nesmieš! Povedal si sám pre seba. Ale keď ona bola dnes naozaj nádherná. Čo má robiť?*

*Chvíľu nad niečim premýšľala, no potom sa prebrala.* Vážne? Aj ja som bola hladná a tak som išla do Veľkej siene si dať niečo pod zub, no prišla som tam a tam akosi nikto a nič na stoloch, tak som sklamane odišla a zbadala som túto chodbičku a potom som nrazaila na teba. *V tom sa v jej hlave niečo stalo. Začala jej v hlave hrať nejaká pesnička, nevedela, ako sa volala. Zostúpila z parapety a začala sa pohybovať. ( ) Začala tancovať. Potiahla Char za ruku. No poďmeeeeee. Čo tu len tak sedíš? *Znovu ju potiahla a začala sa hrozne smiať sama na sebe. Čo jej už načisto preskočilo? Asi hej. Keby ju teraz videl Jer, asi by sa jej zlakol a rozišiel sa s ňou. Začala sa ešte viac smiať, akoby bola psychicky narušená. Keď sa nad tým zamyslela, nebola? Veď sa tam chovala, ale ako sa spivea zase v inej pesničke "ŽIJEME LEN RAZ". Začala si to spievať.* Žijeme len raz, práve tu a práve terááááááz.... *Neustále tam spievala, tancovala, skákala, akoby mala 5 rokov, ani nie. Potom sa zrazu postavila na parapetu a skočila na zem. Ešte že tu okrem Char nikto nebol, lebo by ju asi vyhodili z tejto školy, že tu nechcú mať blázna, ktorý patrí do blázinca, nie do magickej školy.*

*Trocha porozmýšľala.* Tiež v klubovni...a tiež mi to už liezlo na nervy,preto som sem ...ehm ... zablúdila. *Uškrnula sa. V klubovni bola fakt nuda a nevedela čo tam už robiť.* Ale keď som višla dnes z klubovne tiež tu nebolo veľa ľudí dokonca ani vo Veľkej sieni... *Povedala tak trocha zaspato no potom sa rozosmiala .*

*Všimla si nejakú zvláštnu farbu dresu. Jeden čas vyzerala ako červená, potom ako oranžová a neskôr ako žltá. Ak to bol Chrabromil, dúfala, že tam hrá aj Jer, aj keď nevedela, či on hráva metlobal. Kde si vlastne bola? Veľa ľudí sa v poslednom čase akoby skrývalo v klubovniach. Ja som bola zatvorená v klubovni asi týždeň, no potom mi to začala liezť poriadne na nervy. *Zasmiala sa a pozrela sa na ňu. Nikdy si nevšimla, že má také modré, až sivé oči. Nádherné oči. Vždy také chcela mať. Komukoľvek závidela modré oči. Aj sivé. Aj zelené. Nikdy ich nechcela mať hnedé. Hlúpa genetika... Zasmiala sa. Čo ju to napadlo?*

*Usmiala sa.* To teda hej a riadne dlho. *Nevedela čo povedať tak sa pozrela smerom ktorým pozerala Sar. Metlobalové Ihrisko. Ako rada by si zalietala,aj keď to poriadne nevie. Všimla si ,že niekto tam hrá a už aj vzlietli. Nerozoznali poriadne farby dresov,lebo jeden dres sa jej zdal buď vyblednutý červený ,alebo až príliš sýty žltý. Take buď hral Chrabromil ,alebo Bifľomor s nejakou inou fakultou. Ale to ju veľmi netrápilo,bola rada ,že pri sebe niekoho má.*

*Dlho Char nevidela. Keby ju nevidela o pár týždňov, možno mesiacov viac, tak by ani nevedela, ako vyzerá a že ešte vôbec existuje.* Dlho sme sa nevideli. *Pousmiala sa a prisadla si k nej na parapetu.* Ďakujem. *Usmiala sa a pozrela sa von z okna. Bolo vidno aj na metlobalové ihrisko. No moc toho nevidela, iba kúsky veží, pretože boli na prízemí. Hral sa zápas. Nevedela kto ho hral, no asi sa ten zápas práve začal, kedže akurát videla na zemi nohy ľudí a metly. Vzlietli. Snáď hral aj Slizolin, aby mala koho povzbudzovať.*

* Počula niečie kroky. Obrátila sa. V tom momente spoznala Sar. Uškrnula sa ,lebo ju dlho,dosť dlho,nevidela. * Ahoj Sar. *Trocha sa stiahla ,aby si na parapetnú dosku mohla prisadnúť aj Sar. *

*Chcela sa ísť pozrieť do Veľkej siene pre niečo pod zub, no na stoloch vôbec nič a v miestnosti nikoho. Trochu sklamane odtiaľ odišla a zrazu zbadala niečo, čo predtým nikdy. Úzku chodbu. Prešla asi 10-15 krokov a ocitla sa pri veľkom okne. Na jej parapete niekto sedel. Blondína. Uvedomila si, že o je Char. V poslednej dobe sa moc nerozprávali a tak chcela rozlomiť tú dlhú bariéru a prehovoriť na ňu.* Ahoj Char. *Pozdravila ju a mávla rukou. Kedže Char sedela na parapete a už tam moc miesta nebolo, oprela sa o stenu. Zamrazilo ju. Bola dosť studená. No nechala to tak a znovu sa oprela.*