Námestie Spring garden

*Je rozčúlená, no na ňu sa hnevať nevie. Ich najdlhšia hádka netrvala hádam ani päť minút. Pozná ju už dlho a vie, že len tak nemešká. Práve naopak, vždy bola všade načas alebo dala vedieť, že nemôže prísť. Ale teraz... Dám jej ešte tri minúty, a ak nedorazí pôjdem. Mám aj iné veci na práci ako tu celý deň nečinne stáť a každú chvíľu pozerať na hodiny. Čas sa vliekol pomaly a ona mala pocit, že tam už stojí hodiny. Keď si už otvárala tašku, že sa pozrie do mobilu, či jej náhodou neposlala správu, niekto ju zozadu objíme. Konečne! Vzdychla si, už myslela, že nepríde.* Ahoj, kde si toľko bola? Alebo, radšej povedz kam ideme. *Vedela, že pre ňu niečo chystá, lebo to by nebola ona.*

*Kľučkuje medzi ľuďmi, beží a vlasy jej padajú do tváre. Keď prechádza cez prechod, skoro ju zrazí auto. Musí počkať na zelenú. Dofrasa! Prečo ju babka musí vždy zdržať? Nervózne pozrie na hodinky. Mešká už cez osem minút. Naskočí zelená a ona okamžite vyrazí. Nahlas dychčí, nevládze, no ona beží. Nemôže ju zmeškať. Prosím, buď trpezlivá! Pomyslí si a dúfa, že jej priateľka do telepaticky zachytí. Už tam o chvíľu je. Pichá ju v boku, čelo má mokré, ale ona ešte zrýchli. Námestie Spring garden. Je tam. Už len nájsť Kaylin medzi toľkými ľuďmi. Tam je! Poteší sa. Pobehne k nej a keď je Kaylin na blízku, objíme ju akoby ju nevidela niekoľko mesiacov.* Prepáč. *povie zadychčane.*

*Pozrie na hodiny na námestí. Štvrť na jedenásť aj štyri minúty.* Kde toľko trčí? *Spýta sa nahlas, akoby ju svojimi slovami mohla privolať. Slnko zalievalo celú ulicu svojimi predpoludňajšími lúčmi a vetrík sa jej jemno pohrával s vlasmi. Síce bolo príjemné počasie a stála v tieni, nechcelo sa jej už čakať na kamarátku. Mali sa stretnúť pred desiatimi minútami a ona tu ešte nebola. Dohodli sa. Veď to bol posledný deň, kedy si mohli spolu dakam vyraziť. Kaylin odchádzala preč na školu a chceli sa rozlúčiť ako sa patrí. Zrazu počula, že niekto kričí jej meno. Otočila sa, no kamarátku nevidela. Asi sa mi to len zdalo, pomyslela si.* Načo som jej povedala pravdu? Teraz ma určite nenávidí. *Rozčuľovala sa sama na seba. Ešte raz sa obzrela a hľadala útlu postavu medzi davom ľudí. No márne. Už vzdávala, že sa ukáže, ale aj tak tam čakala.*